Ustava Slovenskej republiky

§ 1 – Povaha štátu a medzinárodné záväzky

(1)

Slovensko je slobodný, demokratický štát, kde platia zákony pre všetkých. Nie je viazané k žiadnej ideológii ani náboženstvu.

(2)

Slovensko uznáva a dodržiava medzinárodné právo a zmluvy, ktorými je viazané.

§ 2 – Základné pravidlá štátnej moci

(1)

Moc štátu pochádza od občanov. Vykonávajú ju cez svojich volených zástupcov alebo priamo.

(2)

Štátne orgány môžu konať len podľa ústavy a zákona.

(3)

Každý môže robiť to, čo zákon nezakazuje. Nikoho nemožno nútiť robiť niečo, čo zákon neukladá.

§ 3 – Jednotné a nedeliteľné územie štátu

(1)

Územie Slovenska je jednotné a nemožné rozdeliť.

(2)

Hranice Slovenska sa môžu zmeniť len zákonom, ktorý mení ústavu.

§ 4 – Vlastníctvo prírodných zdrojov a ochrana vody

(1)

Nerasty, jaskyne, podzemná voda, prírodné liečivé zdroje a vodné toky vlastní štát. Chráni ich a šetrne využíva v prospech občanov a budúcich generácií.

(2)

Preprava vody odobratej na území Slovenska cez hranice sa zakazuje. Nezakazuje sa voda na osobnú spotrebu, balená pitná voda a balená minerálna voda vyrobené na Slovensku, ani voda na humanitárnu pomoc. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 5 – Nadobúdanie a strata štátneho občianstva

(1)

Zákon ustanovuje, ako sa získava a stráca štátne občianstvo Slovenska.

(2)

Nikomu nemožno vziať štátne občianstvo proti jeho vôli.

§ 6 – Štátny jazyk Slovenskej republiky

(1)

Na území Slovenska je štátnym jazykom slovenčina.

(2)

Zákon ustanovuje, kedy sa môže v úradnom styku použiť iný jazyk.

§ 7 – Vstup do medzinárodných zväzkov a organizácií

(1)

Slovensko môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe alebo vystúpení rozhodne ústavný zákon schválený v referende.

(2)

Slovensko môže medzinárodnou zmluvou preniesť výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Právne akty Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenska.

(3)

Slovensko sa môže pridať k organizácii kolektívnej bezpečnosti na ochranu mieru a demokracie.

(4)

Na platnosť niektorých dôležitých medzinárodných zmlúv je potrebný súhlas parlamentu.

(5)

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a niektoré iné zmluvy majú prednosť pred zákonmi.

(6)

Slovensko si zachováva slobodu rozhodovať o otázkach národnej identity, ako sú ochrana života a ľudskej dôstojnosti, rodina, verejná morálka, kultúra a jazyk.

(7)

Ústava nesúhlasí s prenosom práv v oblastiach národnej identity.

§ 7a – Podpora Slovákov v zahraničí

Slovensko podporuje národné povedomie a kultúru Slovákov žijúcich v zahraničí a ich vzťahy s domovom.

§ 8 – Štátne symboly Slovenska

Štátnymi symbolmi Slovenska sú štátny znak, vlajka, pečať a hymna.

§ 9 – Štátne symboly Slovenska

(1)

Štátny znak má na červenom štíte strieborný dvojkríž na modrom trojvrší.

(2)

Štátna vlajka má tri pruhy: biely, modrý a červený. Vpredu je štátny znak.

(3)

Štátnu pečať tvorí štátny znak s nápisom Slovenská republika dokola.

(4)

Štátnou hymnou sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.

(5)

Podrobnosti o symboloch a ich používaní ustanoví zákon.

§ 10 – Hlavné mesto Slovenska

(1)

Hlavným mestom Slovenska je Bratislava.

(2)

Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta ustanoví zákon.

§ 12 – Základné práva a slobody

(1)

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Základné práva sú neodňate

§ 13 – Obmedzovanie základných práv a slobôd

(1)

Povinnosti môžu vzniknúť:

a)

zo zákona alebo na jeho základe, v jeho medziach a bez porušenia základných práv,

b)

z medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo dáva práva a povinnosti ľuďom alebo firmám,

c)

z nariadenia vlády podľa článku 120 ods. 2.

(2)

Limity základných práv môže určiť len zákon a za podmienok z ústavy.

(3)

Obmedzenia práv musia platiť rovnako pre všetkých, ktorí sú v rovnakej situácii.

(4)

Keď obmedzujeme práva, musíme rešpektovať ich zmysel. Obmedzenia slúžia len na stanovený cieľ.

§ 14 – Spôsobilosť na práva

Každý môže mať práva a povinnosti.

§ 15 – Ochrana ľudského života

(1)

Každý má právo na život. Život sa chráni už pred narodením.

(2)

Nikoho nesmie nikto zabiť.

(3)

Trest smrti nie je povolený.

(4)

Nejde o porušenie práva, ak niekto zomrie pri činnosti, ktorá nie je podľa zákona trestná.

(5)

Zakazuje sa dohoda, že žena porodí dieťa pre niekoho iného.

§ 16 – Ochrana osoby a súkromia

(1)

Vaše telo a súkromie sú nedotknuteľné. Zasiahnuť do nich môže len zákon.

(2)

Nikoho nesmie nikto mučiť alebo kruto a ponižujúco zaobchádzať s ním.

§ 17 – Ochrana osobnej slobody

(1)

Osobná sloboda je garantovaná.

(2)

Nikoho nemožno stíhať alebo zavrieť inak, ako povoľuje zákon. Nikoho nemožno zavrieť len preto, že nesplnil zmluvu.

(3)

Podozrivého možno zadržať len zo zákonných dôvodov. Zadržaného musia okamžite oboznámiť s dôvodmi a vypočuť. Do 48 hodín (pri terorizme do 96 hodín) ho musia buď prepustiť, alebo dať súdu. Sudca musí do 48 hodín (pri vážnych zločinoch do 72 hodín) rozhodnúť, či pôjde do väzby alebo na slobodu.

(4)

Obvineného možno zatknúť len na písomný príkaz sudcu. Zatknutého musia do 24 hodín dostať pred súd. Sudca musí do 48 hodín (pri vážnych zločinoch do 72 hodín) rozhodnúť, či pôjde do väzby alebo na slobodu.

(5)

Do väzby možno dať len zo zákonných dôvodov, na zákonný čas a musí o tom rozhodnúť súd.

(6)

Zákon určí, kedy možno niekoho dať do zariadenia bez jeho súhlasu. Súd sa o tom dozvie do 24 hodín a rozhodne do piatich dní.

(7)

Duševný stav obvineného možno skúmať len na písomný príkaz súdu.

§ 18 – Zákaz nútených prác a služieb

(1)

Nikoho nemožno nútiť do práce alebo služby.

(2)

To neplatí pre:

a)

prácu, ktorú musia robiť väzni alebo tí, čo si odpykávajú trest,

b)

vojenskú službu alebo náhradnú službu,

c)

pomoc pri katastrofách alebo nebezpečenstve ohrozujúcom životy, zdravie alebo majetok,

d)

povinnosti uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných,

e)

malé obecné práce podľa zákona.

§ 19 – Ochrana osobnosti a súkromia

(1)

Každý má právo na úctu, česť, dobré meno a ochranu svojho mena.

(2)

Každý má právo, aby sa nikto neoprávnene nestaral do jeho súkromia a rodiny.

(3)

Každý má právo na ochranu svojich osobných údajov. Nikto ich nesmie zneužívať ani zverejňovať bez povolenia.

§ 20 – Vlastnícke právo a jeho limity

(1)

Každý môže vlastniť majetok. Všetci majiteľovia majú rovnakú ochranu. Majetok získaný nelegálne nie je chránený. Dedenie je garantované.

(2)

Zákon môže určiť, čo musí vlastniť štát, obec alebo slovenské firmy a občania, ak je to dôležité pre spoločnosť, potravinovú bezpečnosť alebo ekonomiku.

(3)

Majiteľ nesmie svoj majetok použiť na poškodenie iných alebo verejného záujmu. Nesmie ohrozovať zdravie, prírodu, pamiatky ani životné prostredie viac, ako dovoľuje zákon.

(4)

Štát môže niekomu vziať majetok alebo obmedziť vlastníctvo len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere, na základe zákona a za primeranú náhradu.

(5)

Do vlastníctva môže štát zasiahnuť aj pri majetku získanom nelegálne, ak je to nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, mravnosť alebo práva iných. Podmienky určí zákon.

§ 21 – Ochrana obydlia pred zásahmi

(1)

Domov je nedotknuteľný. Bez súhlasu obyvateľa doň nikto nesmie.

(2)

Prehliadka domu je možná len pri trestnom konaní a na písomný príkaz sudcu. Zákon určí, ako sa robí.

(3)

Iné zásahy dovolí zákon len vtedy, ak je to nutné pre ochranu života, zdravia, majetku, práv iných alebo verejný poriadok. Ak v dome podnikáte, zásahy môžu byť dovolené aj pre úlohy štátnej správy.

§ 22 – Ochrana súkromia a osobných údajov

(1)

Tajomstvo pošty, správ a osobných údajov je chránené.

(2)

Nikto nesmie čítať cudziu poštu ani iné písomnosti, či už sú doma alebo sa posielajú. To isté platí pre telefonáty a správy. Výnimky určí zákon.

§ 23 – Sloboda pohybu a pobytu

(1)

Máte právo slobodne sa pohybovať a bývať, kde chcete.

(2)

Kto legálne žije na Slovensku, môže kedykoľvek odísť.

(3)

Tieto práva môže zákon obmedziť, ak je to nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie, práva iných alebo ochranu prírody v chránených oblastiach.

(4)

Občan má právo vrátiť sa na Slovensko. Nikto ho nemôže prinútiť odísť ani ho vyhostiť.

(5)

Cudzinca možno vyhnať len zo zákonných dôvodov.

§ 24 – Sloboda náboženského vyznania

(1)

Máte slobodu myslenia, svedomia a vierovyznania. Môžete zmeniť vieru alebo byť bez nej. Môžete verejne vyjadriť svoje názory.

(2)

Môžete slobodne prejavovať náboženstvo alebo vieru sami alebo s inými, doma alebo verejne, bohoslužbou, obradmi alebo výučbou.

(3)

Cirkvi si riadia svoje veci samé. Samy si volia predstaviteľov, učia náboženstvo a zakladajú inštitúcie bez zasahovania štátu.

(4)

Tieto práva možno obmedziť len zákonом, ak je to v demokracii nutné pre verejný poriadok, zdravie, mravnosť alebo práva iných.

§ 25 – Branná povinnosť a svedomie

(1)

Brániť Slovensko je povinnosť a česť občanov. Zákon určí, kto musí slúžiť.

(2)

Nikoho nemožno nútiť do armády, ak to odporuje jeho svedomiu alebo viere. Podrobnosti určí zákon.

§ 26 – Sloboda prejavu a právo na informácie

(1)

Máte právo slobodne sa vyjadrovať a vedieť informácie.

(2)

Môžete šíriť názory slovom, písmom, tlačou alebo obrazom. Môžete slobodne hľadať a šíriť informácie aj zo zahraničia. Tlač nepotrebuje povolenie. Rozhlas a televízia ho môžu potrebovať. Podmienky určí zákon.

(3)

Cenzúra je zakázaná.

(4)

Tieto práva možno obmedziť len zo zákona, ak je to v demokracii nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie, mravnosť alebo práva iných.

(5)

Štátne úrady musia primerane informovať o svojej práci po slovensky. Podmienky určí zákon.

§ 27 – Petičné právo občanov

(1)

Máte právo podávať petície. Môžete sami alebo s inými žiadať úrady a samosprávu o niečo, navrhovať im niečo alebo sa sťažovať.

(2)

V petícii nesmiete vyzývať na porušovanie základných práv.

(3)

Petíciou nesmiete ovplyvňovať súd.

§ 28 – Právo pokojne sa zhromažďovať

(1)

Máte právo pokojne sa zhromažďovať.

(2)

Zákon môže upraviť podmienky na verejných miestach, ak je to v demokracii nutné pre práva iných, verejný poriadok, zdravie, mravnosť, majetok alebo bezpečnosť. Zhromaždenie nepotrebuje povolenie úradu.

§ 29 – Právo slobodného združovania

(1)

Máte právo slobodne sa združovať. Môžete zakladať spolky, spoločnosti alebo iné združenia.

(2)

Občania môžu zakladať politické strany a hnutia a byť v nich.

(3)

Tieto práva možno obmedziť len zo zákona, ak je to v demokracii nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, predchádzanie zločinom alebo práva iných.

(4)

Politické strany, hnutia a iné združenia sú nezávislé od štátu.

§ 30 – Volebné právo občanov a cudzincov

(1)

Občania môžu riadiť štát priamo alebo voliť zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom môžu voliť a byť volení do samosprávy obcí a krajov.

(2)

Voľby sa musia konať v termíne, ktorý neprekročí volebné obdobie určené zákonom.

(3)

Každý môže voliť rovnako, priamo a tajne. Podmienky určí zákon.

(4)

Občania majú za rovnakých podmienok šancu dostať sa na verejné funkcie.

§ 31 – Ochrana politickej súťaže

Zákony o politických právach a slobodách musia chrániť a umožňovať slobodnú súťaž politických strán v demokracii. Aj výklad týchto zákonov musí slúžiť tomuto cieľu.

§ 32 – Právo na odpor proti tyranii

Ak niekto chce zrušiť demokraciu alebo základné práva a slobody, a štátne orgány nefungujú alebo zákonné prostriedky nezaberajú, občania majú právo brániť sa proti tomu.

§ 33 – Ochrana príslušnosti k menšine

Nikomu nesmie ublížiť, že patrí k nejakej národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

§ 34 – Práva národnostných menšín

(1)

Príslušníci národnostných menšín majú právo rozvíjať svoju kultúru, používať svoj jazyk, zakladať spolky a školy. Zákon určí podrobnosti.

(2)

Príslušníci menšín majú okrem slovenčiny aj tieto práva:

a)

vzdelávať sa vo svojom jazyku,

b)

používať svoj jazyk na úradoch,

c)

podieľať sa na riešení záležitostí svojej menšiny.

(3)

Tieto práva nesmú ohroziť Slovenskú republiku ani diskriminovať ostatných obyvateľov.

§ 35 – Právo na prácu a podnikanie

(1)

Každý si môže slobodne vybrať povolanie a pripraviť sa naň. Má aj právo podnikať.

(2)

Zákon môže určiť podmienky pre niektoré povolania.

(3)

Občania majú právo na prácu. Štát pomáha tým, ktorí nemôžu pracovať bez vlastnej viny. Zákon určí podrobnosti.

(4)

Zákon môže upraviť inak práva cudzincov.

§ 36 – Práva zamestnancov pri práci

(1)

Zamestnanci majú nárok na dobré pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje:

a)

mzdu, z ktorej sa dá slušne žiť,

b)

ochranu pred výpoveďou bez dôvodu a pred diskrimináciou,

c)

bezpečnosť a ochranu zdravia v práci,

d)

najvyšší možný počet pracovných hodín,

e)

oddych po práci,

f)

najmenej dní platenej dovolenky,

g)

právo vyjednávať kolektívne.

(2)

Každý má nárok na aspoň minimálnu mzdu. Zákon určí jej výšku.

(3)

Muži a ženy musia dostávať rovnakú mzdu za rovnakú prácu.

§ 37 – Právo na odborové združovanie a štrajk

(1)

Každý sa môže slobodne združovať na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov.

(2)

Odbory vznikajú nezávisle od štátu. Nesmie sa obmedzovať ich počet ani zvýhodňovať niektoré z nich.

(3)

Činnosť odborov a iných združení možno obmedziť zákonom len kvôli bezpečnosti štátu, verejnému poriadku alebo právam iných.

(4)

Právo štrajkovať je zaručené. Podmienky určí zákon. Nesmú štrajkovať sudcovia, prokurátori, vojaci, policajti, hasiči a záchranári.

§ 38 – Ochrana zdravia pri práci pre zraniteľné skupiny

(1)

Ženy, mladiství a zdravotne postihnutí majú nárok na lepšiu ochranu zdravia v práci a osobitné podmienky.

(2)

Mladiství a zdravotne postihnutí majú nárok na osobitnú ochranu v práci a pomoc pri hľadaní zamestnania.

(3)

Zákon určí podrobnosti.

§ 39 – Dôchodkové zabezpečenie občanov

(1)

Občania majú nárok na dôchodok v starobe, keď nemôžu pracovať, alebo keď prídu o živiteľa.

(2)

Dôchodok sa vypláca z dôchodkového systému a z dôchodkového sporenia. Štát podporuje aj dobrovoľné sporenie.

(3)

Keď človek dosiahne vek a odpracuje roky podľa zákona, má nárok na dôchodok.

(4)

Ak mama alebo otec nemôžu pracovať pre starostlivosť o dieťa po narodení, nemôže im to znížiť dôchodok v starobe.

(5)

Človek môže rozhodnúť, že časť dane alebo platby na dôchodok pôjde osobe, ktorá ho vychovala a má dôchodok. To nesmie ublížiť jeho vlastnému dôchodku.

(6)

Kto je v núdzi, má nárok na pomoc, ktorá zabezpečí základné potreby.

(7)

Zákon upraví podrobnosti k bodom 1 až 6.

§ 39a – Platba v hotovosti a jej obmedzenia

(1)

Hotovosť je zákonné platidlo.

(2)

Každý má právo platiť hotovosťou za tovar a služby. Predajca môže odmietnuť hotovosť len z dobrých dôvodov. V banke máte právo vykonávať operácie v hotovosti.

(3)

Zákon určí podmienky a obmedzenia platieb hotovosťou.

§ 40 – Právo na zdravotnú starostlivosť

Každý má právo na zdravotnú starostlivosť. Poistenci majú nárok na bezplatnú liečbu a pomôcky podľa zákona.

§ 41 – Ochrana manželstva a rodiny

(1)

Manželstvo je zväzok muža a ženy. Štát ho chráni. Rodina, manželstvo a rodičovstvo sú chránené zákonom. Deti a mladiství majú osobitnú ochranu.

(2)

Rodičmi sú matka a otec. Matkou je žena, otcom je muž.

(3)

Tehotné ženy majú nárok na osobitnú starostlivosť a ochranu v práci.

(4)

Deti majú rovnaké práva bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve alebo mimo neho.

(5)

Dieťa môžu osvojiť manželia, jeden z manželov žijúci s rodičom dieťaťa, alebo vdovec po rodičovi. Sám človek môže osvojiť dieťa len výnimočne, ak je to pre dieťa dobré. Rozhoduje súd.

(6)

Rodičia majú právo vychovávať deti a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť. Deti možno odobrať rodičom len na základe súdneho rozhodnutia podľa zákona.

(7)

O sexuálnej výchove detí rozhodujú rodičia. Vzdelávanie o zdraví a ochrane pred zneužívaním je súčasťou školskej výučby primeranej veku.

(8)

Rodičia majú nárok na pomoc štátu pri starostlivosti o deti.

(9)

Zákon určí podrobnosti k bodom 1 až 8.

§ 42 – Právo na vzdelanie

(1)

Každý má právo na vzdelanie. Škola je povinná do veku, ktorý určí zákon.

(2)

Základné a stredné školy sú bezplatné. Vysoké školy sú bezplatné podľa schopností študenta a možností štátu.

(3)

Súkromné školy môžu vzniknúť len podľa zákona a môžu si účtovať školné.

(4)

Zákon určí, kedy má študent nárok na štátnu pomoc.

§ 43 – Sloboda vedy a umenia

(1)

Sloboda vedy a umenia je zaručená. Zákon chráni autorské práva.

(2)

Každý má právo pristupovať k kultúrnym hodnotám podľa zákona.

§ 44 – Právo na priaznivé prostredie

(1)

Každý má právo na dobré životné prostredie.

(2)

Každý musí chrániť a zveľaďovať prírodu a kultúrne pamiatky.

(3)

Nikto nesmie viac ako dovoľuje zákon poškodzovať prírodu, zdroje a pamiatky.

(4)

Štát sa stará o rozumné využívanie prírody, ochranu pôdy, lesy, ekologickú rovnováhu a chráni rastliny a zvieratá.

(5)

Poľnohospodárska pôda a lesy majú osobitnú ochranu.

(6)

Zákon určí podrobnosti k bodom 1 až 5.

§ 45 – Právo na informácie o životnom prostredí

Každý má právo vedieť pravdu o stave životného prostredia a čo ho ovplyvňuje.

§ 46 – Súdna ochrana práv a náhrada škody

(1)

Každý môže žiadať o ochranu svojich práv na nezávislom súde alebo na inom orgáne podľa zákona.

(2)

Ak vás úrad pripravil o práva, môžete sa obrátiť na súd, aby rozhodnutie preskúmal. Súd musí vždy môcť preskúmať rozhodnutia o základných právach.

(3)

Každý má nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím úradu alebo súdu.

(4)

Zákon určí podrobnosti o súdnej ochrane.

§ 47 – Právo na právnu pomoc a tlmočníka

(1)

Nikto nemusí vypovedať, ak by tým ohrozil seba alebo blízkeho trestným stíhaním.

(2)

Každý má nárok na právnu pomoc na súde alebo úrade od začiatku konania. Platí to za podmienok, ktoré určí zákon.

(3)

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva.

(4)

Ak niekto neovláda jazyk, ktorým sa koná konanie, má právo na tlmočníka.

§ 48 – Právo na súdnu ochranu

(1)

Každý má právo na svojho sudcu podľa zákona. Zákon určí, ktorý súd je príslušný.

(2)

Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne, rýchlo a v jeho prítomnosti. Môže sa vyjadriť k dôkazom. Verejnosť môžu vylúčiť len zo zákona.

§ 49 – Zákon určuje trestné činy a tresty

Len zákon určí, čo je trestný čin a aký trest alebo iné sankcie zaň hrozia.

§ 50 – Práva obvineného v trestnom konaní

(1)

Len súd môže rozhodnúť o vine a treste.

(2)

Každý je považovaný za nevinného, kým ho súd neuzná vinným právoplatným rozsudkom.

(3)

Obvinený má právo pripraviť si obhajobu a brániť sa sám alebo s advokátom.

(4)

Obvinený môže odmietnuť vypovedať. Toto právo mu nikto nemôže vziať.

(5)

Nikoho nemožno súdiť dvakrát za ten istý čin. To neplatí pre mimoriadne opravné prostriedky podľa zákona.

(6)

Trest sa určí podľa zákona platného v čase činu. Ak je novší zákon lepší pre páchateľa, použije sa ten.

§ 51 – Obmedzenia základných práv v núdzovom stave

(1)

Na práva z článkov 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46 tejto ústavy máte nárok len podľa zákonov, ktoré ich upravujú.

(2)

Ústavný zákon určí, ako a kedy sa môžu obmedziť základné práva počas vojny, výnimočného alebo núdzového stavu.

§ 52 – Výklad pojmu občan v ústave

(1)

Ak v prvej a druhej hlave ústavy hovoríme o občanovi, myslíme tým štátneho občana Slovenska.

(2)

Cudzinci na Slovensku majú základné ľudské práva podľa ústavy, ak ich ústava nepriznáva výslovne len občanom.

(3)

Ak v starších zákonoch hovoríme o občanovi, myslíme tým každého človeka, ak ide o práva, ktoré ústava dáva bez ohľadu na štátne občianstvo.

§ 52a – Pohlavie muža a ženy

Slovensko uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.

§ 53 – Azyl pre prenasledovaných cudzincov

Slovensko poskytuje azyl cudzincom, ktorých prenasledujú za politické presvedčenie. Azyl možno odmietnuť tomu, kto porušoval ľudské práva. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 54 – Obmedzenia práv sudcov a prokurátorov

Sudcom a prokurátorom môže zákon obmedziť podnikanie a právo nosiť zbraň. Zamestnancom štátu a samosprávy vo vybraných funkciách môže obmedziť aj právo nosiť zbraň. Vojakom a policajtom môže obmedziť právo zhromažďovať sa a združovať, ak to súvisí so službou. Ľuďom v zdravotníctve a podobných povolaniach môže obmedziť právo štrajkovať.

§ 55 – Hospodárstvo a trhová ekonomika

(1)

Hospodárstvo Slovenska je sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika.

(2)

Slovensko chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 55a – Rozpočtová zodpovednosť štátu

Slovensko chráni dlhodobú udržateľnosť hospodárenia. Zakladá ho na transparentnosti a efektívnom používaní verejných peňazí. Ústavný zákon upraví pravidlá rozpočtovej zodpovednosti, transparentnosti a pôsobnosť Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

§ 56 – Národná banka Slovenska

(1)

Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka. Môže vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak jej to zákon umožní.

(2)

Najvyšším orgánom banky je Banková rada.

(3)

Podrobnosti určí zákon.

§ 57 – Colné územie Slovenska

Slovensko je colným územím.

§ 58 – Štátny rozpočet Slovenska

(1)

Financie štátu sa riadia štátnym rozpočtom. Rozpočet schvaľuje zákon.

(2)

Zákon určí príjmy štátneho rozpočtu, pravidlá hospodárenia a vzťahy medzi štátnym a regionálnymi rozpočtami.

(3)

Štátne účelové fondy sa zakladajú zákonom.

§ 59 – Dane a poplatky na Slovensku

(1)

Dane a poplatky sú štátne alebo miestne.

(2)

Zavádza ich zákon alebo predpis na základe zákona.

§ 60 – Kontrola hospodárenia štátu

(1)

Najvyšší kontrolný úrad kontroluje, ako sa nakladá s:

a)

peniazmi zo štátneho rozpočtu, ktorý schvaľuje parlament alebo vláda,

b)

majetkom štátu, obcí, krajov a firiem, kde majú štát alebo samospráva podiel,

c)

peniazmi a majetkom zo zahraničia na rozvojové programy,

d)

majetkom a peniazmi, za ktoré štát ručí,

e)

majetkom a peniazmi firiem vykonávajúcich verejné služby.

(2)

Kontroluje:

a)

vládu, ministerstvá a ústredné štátne orgány,

b)

štátne orgány a ich firmy,

c)

obce, kraje a ich firmy,

d)

štátne fondy a verejnoprávne inštitúcie,

e)

Fond národného majetku a jeho firmy,

f)

fyzické a právnické osoby.

§ 61 – Vedenie najvyššieho kontrolného úradu

(1)

Najvyšší kontrolný úrad vedie predseda. Predsedu a podpredsedov volí a odvoláva parlament.

(2)

Za predsedu alebo podpredsedu môže byť zvolený každý občan Slovenska, ktorý môže byť poslancom.

(3)

Ten istý človek môže byť vo funkcii najviac dva sedemročné obdobia po sebe.

(4)

Predseda a podpredsedovia nesmú zároveň pracovať v inom štátnom orgáne, mať zamestnanie, podnikať ani byť v riadení firmy. Nesmú robiť inú platenú prácu okrem správy vlastného majetku, vedy, učenia, písania alebo umenia.

§ 62 – Správy Najvyššieho kontrolného úradu

Najvyšší kontrolný úrad predkladá parlamentu správu o kontrolách najmenej raz ročne. Správu musí podať aj vtedy, keď o to parlament požiada.

§ 63 – Pôsobnosť a organizácia najvyššieho kontrolného úradu

Zákon určí postavenie, úlohy, vnútornú organizáciu a pravidlá kontrolnej činnosti najvyššieho kontrolného úradu.

§ 64 – Obec ako základ samosprávy

Základom miestnej samosprávy je obec. Miestnu samosprávu tvoria obce a kraje.

§ 64a – Obce a vyššie územné celky

Obec a kraj sú samostatné územné celky, kde sa združujú obyvatelia s trvalým pobytom. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 65 – Hospodárenie obcí a krajov

(1)

Obec a kraj sú právnické osoby. Samostatne hospodária s vlastným majetkom a peniazmi podľa zákona.

(2)

Obec a kraj platia svoje výdavky najmä z vlastných príjmov a štátnych dotácií. Zákon určí, ktoré dane patria obci a ktoré kraju. Na štátne dotácie majú nárok len podľa zákona.

§ 66 – Združovanie obcí a vyšších územných celkov

(1)

Obce sa môžu združovať s inými obcami na spoločné veci. Aj kraje sa môžu združovať s inými krajmi. Podmienky určí zákon.

(2)

Spojenie, rozdelenie alebo zrušenie obce upraví zákon.

§ 67 – Výkon územnej samosprávy

(1)

Miestna samospráva funguje cez zhromaždenia obyvateľov, miestne referendum, krajské referendum alebo orgány obce a kraja. Zákon upraví spôsob konania referenda.

(2)

Povinnosti a obmedzenia pre obce a kraje možno ukladať len zákonom alebo na základe medzinárodnej zmluvy.

(3)

Štát môže zasahovať do činnosti obce alebo kraja len spôsobom, ktorý určí zákon.

§ 68 – Všeobecne záväzné nariadenia obcí

Obec a kraj môžu vo svojich veciach a na plnenie úloh zo zákona vydávať všeobecne záväzné nariadenia.

§ 69 – Orgány obce a kraja

(1)

Orgány obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta.

(2)

Zastupiteľstvo tvoria poslanci. Obyvatelia obce s trvalým pobytom ich volia na štyri roky v tajných voľbách.

(3)

Starostu volia obyvatelia obce s trvalým pobytom na štyri roky v tajných voľbách. Starosta vedie obec a zastupuje ju navonok. Zákon ustanoví dôvody a spôsob jeho odvolania.

(4)

Orgány kraja sú zastupiteľstvo kraja a predseda kraja.

(5)

Poslancov kraja volia obyvatelia s trvalým pobytom v kraji na štyri roky v tajných voľbách.

(6)

Predsedu kraja volia obyvatelia s trvalým pobytom v kraji na štyri roky v tajných voľbách. Zákon ustanoví dôvody a spôsob jeho odvolania. Predseda vedie kraj a zastupuje ho navonok.

§ 70 – Vyhlásenie obce za mesto

Zákon určí, kedy sa obec stane mestom. Zákon upraví aj názvy mestských orgánov.

§ 71 – Prenesenie štátnej správy na samosprávu

(1)

Zákon môže dať obci alebo kraju niektoré úlohy štátnej správy. Štát uhradí náklady.

(2)

Pri týchto úlohách môžu obec a kraj vydávať nariadenia. Vláda ich pri tom riadi a kontroluje. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 72 – Národná rada Slovenskej republiky

Parlament je jediný orgán, ktorý prijíma ústavu a zákony na Slovensku.

§ 73 – Poslanci Národnej rady SR

(1)

Parlament má 150 poslancov, ktorých volia na štyri roky.

(2)

Poslanci zastupujú občanov. Pracujú podľa svojho svedomia a nie sú viazaní príkazmi.

(3)

Volebné obdobie možno skrátiť uznesením, ktoré určí termín nových volieb. Návrh môže dať aspoň pätina poslancov. Uznesenie sa uverejní v Zbierke zákonov. Skrátené obdobie končí dňom konania volieb.

§ 74 – Voľby poslancov do parlamentu

(1)

Poslancov volia ľudia v priamych, tajných voľbách. Volí sa podľa pomerného zastúpenia.

(2)

Poslancom môže byť občan s volebným právom, ktorý má 21 rokov a trvalý pobyt na Slovensku.

(3)

Slovensko je pre voľby do parlamentu jeden volebný obvod.

(4)

Podrobnosti o voľbách ustanoví zákon.

§ 75 – Sľub poslanca Národnej rady

(1)

Poslanec pri prvej účasti na schôdzi skladá sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“

(2)

Ak odmietne sľub alebo ho dá s výhradou, príde o mandát.

§ 76 – Overovanie platnosti volieb poslancov

Parlament overuje platnosť volieb poslancov.

§ 77 – Nezlučiteľnosť funkcie poslanca

(1)

Poslanec nemôže byť súčasne sudcom, prokurátorom, verejným ochráncom práv, príslušníkom ozbrojených síl, príslušníkom polície ani poslancom Európskeho parlamentu.

(2)

Ak sa poslanec stane členom vlády, jeho mandát nezaniká, len sa nepoužíva.

§ 78 – Imunita poslancov Národnej rady

(1)

Poslanca nemôžu stíhať za to, ako hlasoval v parlamente. Platí to aj po skončení jeho funkcií.

(2)

Za reči v parlamente ho nemôžu trestne stíhať, ani keď už nie je poslancom. Disciplinárne ho môže potrestať len parlament.

(3)

Poslanca nemôžu dať do väzby bez súhlasu parlamentu.

(4)

Ak ho prichytia pri trestnom čine, musia to hneď oznámiť predsedovi parlamentu a šéfovi imunitného výboru. Ak výbor nesúhlasí so zadržaním, musia ho hneď prepustiť.

(5)

Ak je poslanec vo väzbe, jeho mandát nezaniká, len sa nepoužíva.

§ 79 – Odopretie svedectva poslancom

Poslanec nemusí svedčiť o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie. Platí to aj po skončení jeho mandátu.

§ 80 – Interpelácia vlády a odpoveď poslanca

(1)

Poslanec sa môže pýtať vlády, člena vlády alebo šéfa štátneho úradu na veci v ich pôsobnosti. Odpoveď musí dostať do 30 dní.

(2)

O odpovediach sa v parlamente diskutuje. Túto diskusiu možno spojiť s hlasovaním o dôvere vo vládu.

§ 81 – Vzdanie sa mandátu poslanca

Poslanec sa môže vzdať mandátu ústne na schôdzi parlamentu. Ak mu v tom bránia vážne dôvody, môže tak urobiť písomne u predsedu. Vtedy mandát zanikne dňom doručenia tohto rozhodnutia predsedovi.

§ 81a – Zánik mandátu poslanca

Mandát poslanca zanikne:

a)

keď skončí volebné obdobie,

b)

keď sa poslanec mandátu vzdá,

c)

keď príde o voliteľnosť,

d)

keď parlament rozpustia,

e)

keď nastane nezlučiteľnosť funkcií,

f)

keď nadobudne právoplatnosť rozsudok, ktorým bol odsúdený za úmyselný trestný čin, alebo keď bol odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol o podmienečnom odklade trestu.

§ 82 – Zasadanie Národnej rady

(1)

Parlament zasadá stále.

(2)

Prvú schôdzu zvolá prezident do 30 dní od volieb. Ak tak neurobí, parlament sa zíde 30. deň po vyhlásení výsledkov volieb.

(3)

Parlament môže prerušiť zasadanie najviac na štyri mesiace v roku. Počas prerušenia pracujú predseda, podpredsedovia a výbory.

(4)

Predseda môže zvolať schôdzu skôr, ak o to požiada vláda alebo aspoň pätina poslancov.

(5)

Zasadanie končí uplynutím volebného obdobia alebo rozpustením parlamentu.

§ 83 – Zvolávanie schôdzí parlamentu

(1)

Schôdze parlamentu zvoláva jeho predseda.

(2)

Predseda musí zvolať schôdzu aj vtedy, ak o to požiada aspoň pätina poslancov. Urobí tak do siedmich dní.

(3)

Schôdze sú verejné.

(4)

Neverejné môžu byť len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, alebo ak parlament rozhodne trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov.

§ 84 – Hlasovanie v parlamente

(1)

Parlament môže rozhodovať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

(2)

Na platné rozhodnutie stačí súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak ústava neustanovuje inak.

(3)

Na súhlas s niektorými medzinárodnými zmluvami a na prijatie zákona vráteného prezidentom treba súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

(4)

Na zmenu ústavy, ústavný zákon, dôležité medzinárodné zmluvy, referendum o odvolaní prezidenta, obžalobu prezidenta, skrátenie volebného obdobia, vyhlásenie vojny a zrušenie rozhodnutia prezidenta treba súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

(5)

Na voľbu ústavného sudcu treba tiež tri pätiny všetkých poslancov. Ak sa ani v opakovanej voľbe nezvolí potrebný počet sudcov, stačí nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

§ 85 – Účasť člena vlády na schôdzi parlamentu

Ak Národná rada alebo jej orgán požiada, člen vlády alebo vedúci štátneho úradu sa musí zúčastniť na ich schôdzi.

§ 86 – Pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky

Parlament:

a)

prijíma ústavu a zákony a kontroluje ich dodržiavanie,

b)

schvaľuje zmluvu o spojení Slovenska s inými štátmi a jej vypovedanie,

c)

rozhoduje o konaní referenda,

d)

schvaľuje dôležité medzinárodné zmluvy o ľudských právach, politické, vojenské a hospodárske zmluvy a zmluvy, ktoré priamo ovplyvňujú práva a povinnosti ľudí,

e)

zriaďuje ministerstvá a štátne úrady,

f)

rokuje o pláne práce vlády, kontroluje ju a hlasuje o jej dôvere,

g)

schvaľuje štátny rozpočet a kontroluje jeho plnenie,

h)

rokuje o dôležitých otázkach politiky,

i)

môže zrušiť rozhodnutie prezidenta, ak odporuje demokracii a právnemu štátu,

j)

volí a odvoláva predsedu Najvyššieho kontrolného úradu a troch členov Súdnej rady,

k)

rozhoduje o vyhlásení vojny a mieri,

l)

schvaľuje vyslanie vojakov do zahraničia,

m)

schvaľuje prítomnosť cudzích vojakov na Slovensku,

n)

rozhoduje o skrátení vlastného volebného obdobia.

§ 87 – Prijatie a vyhlásenie zákona

(1)

Zákon môžu navrhnúť výbory parlamentu, poslanci a vláda.

(2)

Ak prezident vráti zákon s pripomienkami, parlament ho prerokuje znova. Ak ho opätovne schváli, musí sa vyhlásiť.

(3)

Zákon podpisujú prezident, predseda parlamentu a predseda vlády. Ak parlament schváli zákon napriek námietkam prezidenta a ten ho nepodpíše, vyhlási sa aj bez jeho podpisu.

(4)

Zákon platí od vyhlásenia. Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov ustanoví zákon.

§ 88 – Návrh na vyslovenie nedôvery vláde

(1)

Národná rada prerokuje návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo ministrovi, ak o to požiada aspoň pätina poslancov.

(2)

Nedôveru vyjadrí nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

§ 88a – Zrušenie rozhodnutia prezidenta

Národná rada prerokuje návrh na zrušenie rozhodnutia prezidenta o milosti, ak o to požiada aspoň pätina poslancov.

§ 89 – Pravomoci predsedu parlamentu

(1)

Predsedu volí a odvoláva Národná rada tajne nadpolovičnou väčšinou. Zodpovedá len Národnej rade.

(2)

Predseda:

a)

zvoláva a vedie schôdze,

b)

podpisuje ústavu a zákony,

c)

prijíma sľub poslancov,

d)

vyhlasuje voľby do Národnej rady, voľbu prezidenta a voľby do samosprávy,

e)

vyhlasuje referendum o odvolaní prezidenta,

f)

robí aj ďalšie veci, ktoré určí zákon.

(3)

Predseda zostáva v úrade aj po voľbách, kým si Národná rada nezvolí nového.

§ 90 – Zastupovanie predsedu parlamentu podpredsedami

(1)

Predsedu zastupujú podpredsedovia. Volí ich a odvoláva Národná rada tajne nadpolovičnou väčšinou. Podpredseda zodpovedá Národnej rade.

(2)

Na podpredsedu sa vzťahuje článok 89 ods. 3.

§ 91 – Vedenie parlamentu

Predseda a podpredsedovia riadia a organizujú prácu Národnej rady.

§ 92 – Výbory Národnej rady

(1)

Národná rada si zriaďuje výbory. Ich predsedov volí tajne.

(2)

Zákon určí, ako rokuje Národná rada a jej výbory.

§ 93 – Referendum o vstupe do zväzku štátov

(1)

Vstup do alebo vystúpenie z medzinárodného zväzku sa musí potvrdiť referendom.

(2)

Referendum môže byť aj o iných dôležitých otázkach.

(3)

O základných právach, daniach, odvodoch a rozpočte sa referendum robiť nemôže.

§ 94 – Právo účasti na referende

Každý občan, ktorý môže voliť do Národnej rady, môže ísť aj k referendu.

§ 95 – Vyhlásenie referenda prezidentom

(1)

Prezident vyhlási referendum do 30 dní, ak o to požiada petíciou aspoň 350 000 občanov alebo ak tak rozhodne Národná rada.

(2)

Prezident môže pred vyhlásením požiadať Ústavný súd, aby skontroloval, či návrh referenda súhlasí s ústavou. Ak to urobí, lehota 30 dní sa pozastaví do rozhodnutia súdu.

§ 96 – Vyhlásenie referenda

(1)

Návrh na referendum môžu podať poslanci alebo vláda.

(2)

Referendum sa uskutoční do 90 dní od vyhlásenia prezidentom.

§ 97 – Obmedzenia termínu referenda

(1)

Referendum nemôže byť menej ako 90 dní pred voľbami do Národnej rady.

(2)

Referendum môže byť v ten istý deň ako voľby do Národnej rady.

§ 98 – Platnosť výsledkov referenda

(1)

Referendum platí, ak na ňom hlasovala viac ako polovica voličov a návrh schválila viac ako polovica zúčastnených.

(2)

Národná rada vyhlási schválené návrhy z referenda ako zákon.

§ 99 – Zmena alebo zrušenie výsledku referenda

(1)

Národná rada môže zmeniť alebo zrušiť výsledok referenda ústavným zákonom, ale až po 3 rokoch.

(2)

To isté referendum môže byť najskôr po 3 rokoch.

§ 100 – Pravidlá referenda

Zákon určí, ako sa robí referendum.

§ 101 – Funkcie a voľba prezidenta

(1)

Prezident je hlava štátu. Zastupuje Slovensko navonok aj doma. Rozhoduje podľa svojho svedomia a nie je viazaný príkazmi.

(2)

Prezidenta volíme v priamych voľbách tajne na 5 rokov. Voliť môže každý, kto môže voliť do Národnej rady.

(3)

Kandidáta môže navrhnúť 15 poslancov alebo 15 000 občanov petíciou. Návrhy treba dať predsedovi Národnej rady do 21 dní od vyhlásenia volieb.

(4)

Prezidentom je ten, kto získa nadpolovičnú väčšinu hlasov. Ak nikto, ide sa do druhého kola do 14 dní. Do druhého kola postúpia dvaja s najviac hlasmi. Vyhrá ten s najviac hlasmi.

(5)

Ak jeden z dvoch postúpivších vypadne, ide ďalší s najviac hlasmi. Ak nie sú dvaja, volby sa zopakujú do 60 dní.

(6)

Ak je len jeden kandidát, stačí nadpolovičná väčšina hlasov zúčastnených.

(7)

Prezident nastúpi do úradu zložením sľubu. Sľub dáva napoludnie v deň konca mandátu predchádzajúceho prezidenta.

(8)

Ak prezident skončil skôr, nový dáva sľub napoludnie nasledujúci deň po vyhlásení výsledkov.

(9)

Ústavný súd rozhoduje, či boli voľby v poriadku.

(10)

Podrobnosti volieb určí zákon.

§ 102 – Právomoci prezidenta

(1)

Prezident:

a)

zastupuje štát navonok, dojednáva a schvaľuje medzinárodné zmluvy. Môže to preniesť na vládu,

b)

môže požiadať Ústavný súd, aby skontroloval, či medzinárodná zmluva súhlasí s ústavou,

c)

menuje a odvoláva veľvyslancov,

d)

zvoláva prvé zasadnutie novej Národnej rady,

e)

môže rozpustiť Národnú radu, ak dlho neschváli program vlády, nerozhodne o dôvere vláde, nemôže sa uznášať dlhšie ako 3 mesiace, alebo preruší zasadanie na dlho. Toto nesmie urobiť 6 mesiacov pred koncom svojho mandátu, počas vojny alebo výnimočného stavu. Musí rozpustiť Národnú radu, ak ho ľudia v referende neodvolali,

f)

podpisuje zákony,

g)

menuje a odvoláva predsedu a členov vlády, prideľuje im ministerstvá a prijíma ich demisiu,

h)

menuje a odvoláva šéfov úradov, štátnych úradníkov a ďalších podľa zákona. Menuje a odvoláva rektorov, profesorov a povyšuje generálov,

i)

udeľuje vyznamenania,

j)

odpúšťa tresty a udeľuje milosť,

k)

velí armáde,

l)

vyhlasuje vojnu podľa rozhodnutia Národnej rady, ak je Slovensko napadnuté, a uzatvára mier,

m)

na návrh vlády môže vyhlásiť mobilizáciu, vojnový stav alebo výnimočný stav,

n)

vyhlasuje referendum,

o)

môže do 15 dní vrátiť zákon Národnej rade s pripomienkami,

p)

podáva správy o stave krajiny,

r)

môže žiadať od vlády informácie,

s)

menuje a odvoláva sudcov Ústavného súdu, jeho predsedu a podpredsedu. Prijíma ich sľub a sľub generálneho prokurátora,

t)

menuje a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady. Prijíma sľub sudcov,

u)

rozhoduje o poverení vlády.

(2)

Rozhodnutie prezidenta o veľvyslancoch, amnestii a velení armády platí, ak ho podpíše predseda vlády alebo minister. Vtedy zaň zodpovedá vláda.

(3)

Ústavný zákon určí podmienky vojny, výnimočného stavu a núdzového stavu.

(4)

Zákon môže upraviť podrobnosti právomocí prezidenta.

§ 103 – Voľba prezidenta Slovenska

(1)

Prezidentom môže byť každý občan, ktorý môže byť poslancom Národnej rady a v deň volieb má aspoň 40 rokov.

(2)

Ten istý človek môže byť prezidentom najviac dvakrát po sebe.

(3)

Predseda Národnej rady vyhlási voľby tak, aby prvé kolo bolo najneskôr 60 dní pred koncom mandátu súčasného prezidenta. Ak prezident odíde skôr, predseda vyhlási voľby do 7 dní a prvé kolo bude do 60 dní od vyhlásenia.

(4)

Ak sa stane prezidentom poslanec, člen vlády, sudca, prokurátor, vojak, policajt, predseda alebo podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu, v deň zvolenia končí vo svojej starej funkcii.

(5)

Prezident nesmie mať inú platenú prácu, živnosť ani podnikať. Nesmie byť v orgáne firmy, ktorá podniká.

(6)

Prezident môže kedykoľvek odstúpiť. Funkcia mu končí v deň, keď doručí písomné oznámenie predsedovi Ústavného súdu.

(7)

Predseda Ústavného súdu písomne oznámi odstúpenie prezidenta predsedovi Národnej rady.

§ 104 – Sľub prezidenta Slovenskej republiky

(1)

Prezident prisahá pred Národnou radou do rúk predsedovi Ústavného súdu. Sľub znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho národa, menšín a etnických skupín. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov a budem chrániť ústavu a zákony.“

(2)

Ak prezident odmietne sľub alebo ho dá s výhradou, voľba je neplatná.

§ 105 – Dočasné prenesenie právomocí prezidenta

(1)

Ak nie je prezident zvolený, alebo ak skončí pred nástupom nového, alebo nemôže pracovať zo závažných dôvodov, niektoré právomoci prejdú na vládu a iné na predsedu Národnej rady. Vláda môže poveriť svojho predsedu. Predseda vlády vtedy velí armáde.

(2)

Ak prezident nemôže pracovať dlhšie ako 6 mesiacov, Ústavný súd vyhlási, že funkcia je voľná. Vtedy končí mandát súčasnému prezidentovi.

§ 106 – Odvolanie prezidenta ľudovým hlasovaním

(1)

Prezidenta môžu odvolať občania v referende. Predseda Národnej rady vyhlási referendum do 30 dní od rozhodnutia Národnej rady, ktoré schválila aspoň tri pätiny poslancov. Referendum bude do 60 dní od vyhlásenia.

(2)

Prezident odíde, ak za odvolanie hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých voličov.

(3)

Ak prezident nebol odvolaný, do 30 dní rozpustí Národnú radu a začína mu nové volebné obdobie. Predseda vyhlási voľby do 7 dní.

(4)

Podrobnosti odvolania určí zákon.

§ 107 – Stíhanie prezidenta za zločiny

Prezidenta môžu súdiť len za úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizradu. Parlament rozhodne o obžalobe trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Obžalobu podá parlament na Ústavný súd, ktorý rozhodne v pléne. Ak ho súd odsúdi, prezident príde o funkciu a nemôže byť znovu zvolený.

§ 108 – Vláda Slovenskej republiky

Vláda je najvyšším orgánom výkonnej moci.

§ 109 – Zloženie a nezlučiteľnosť funkcie vlády

(1)

Vládu tvorí predseda, podpredsedovia a ministri.

(2)

Minister nemôže byť poslancom, pracovať na inom štátnom úrade, podnikať ani robiť inú zárobkovú činnosť. Môže však spravovať svoj majetok a venovať sa vede, výučbe, literatúre alebo umeniu.

§ 110 – Vymenovanie predsedu vlády

(1)

Prezident vymenúva a odvoláva predsedu vlády.

(2)

Predsedom môže byť občan, ktorý môže kandidovať do parlamentu.

§ 111 – Vymenovanie členov vlády prezidentom

Prezident na návrh predsedu vlády vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich vedením ministerstiev. Za podpredsedu alebo ministra môže vymenovať iba občana, ktorý môže kandidovať do Národnej rady.

§ 112 – Členovia vlády skladajú do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub:

Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem plniť povinnosti v záujme občanov. Budem dodržiavať ústavu a zákony a pracovať na ich uplatňovaní.

§ 113 – Vyslovenie dôvery vláde

Do 30 dní od vymenovania musí vláda predstúpiť pred parlament, predložiť svoj program a požiadať o dôveru.

§ 114 – Vyslovenie dôvery vláde

(1)

Vláda zodpovedá za svoju prácu parlamentu. Parlament jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru.

(2)

Vláda môže kedykoľvek požiadať parlament o dôveru.

(3)

Vláda môže spojiť hlasovanie o zákone s hlasovaním o dôvere.

§ 115 – Odvolanie vlády a dočasné poverenie funkciou

(1)

Ak parlament vysloví vláde nedôveru alebo zamietne návrh na dôveru, prezident vládu odvolá.

(2)

Ak prezident prijme demisiu vlády, poverí ju, aby pokračovala vo funkcii, kým nevznikne nová vláda.

(3)

Ak prezident odvolá vládu podľa odseku 1, poverí ju obmedzeným výkonom funkcie do vzniku novej vlády (podľa čl. 119 písm. a, b, e, f, m, n, o, p a r). Pri bodoch m) a r) potrebuje vždy súhlas prezidenta.

§ 116 – Zodpovednosť a odvolanie členov vlády

(1)

Člen vlády zodpovedá za svoju prácu parlamentu.

(2)

Člen vlády môže dať výpoveď prezidentovi.

(3)

Parlament môže vysloviť nedôveru aj jednotlivému ministrovi. Potom ho prezident odvolá.

(4)

Návrh na odvolanie ministra môže dať prezidentovi aj predseda vlády.

(5)

Ak dá výpoveď predseda vlády, dá ju celá vláda.

(6)

Ak parlament vysloví nedôveru predsedovi vlády, prezident ho odvolá. Odvolanie predsedu znamená odstúpenie celej vlády.

(7)

Ak prezident prijme demisiu ministra alebo ho odvolá, určí, kto dočasne prevezme jeho úrad.

§ 117 – Demisia vlády po voľbách

Vláda podá demisiu po prvej schôdzi nového parlamentu. Pokračuje vo funkcii, kým nevznikne nová vláda.

§ 118 – Rokovanie a rozhodovanie vlády

(1)

Vláda môže rokovať, ak je prítomná viac ako polovica jej členov.

(2)

Na schválenie rozhodnutia potrebuje súhlas viac ako polovice všetkých členov.

§ 119 – Pôsobnosť vlády

a)

o návrhoch zákonov,

b)

o nariadeniach vlády,

c)

o vládnom programe a jeho plnení,

d)

o dôležitých opatreniach pre hospodársku a sociálnu politiku štátu,

e)

o návrhu štátneho rozpočtu a vyúčtovania,

f)

o medzinárodných zmluvách, ktoré má vláda dojednať na základe poverenia prezidenta,

g)

o tom, že členovia vlády môžu dojednávať medzinárodné zmluvy (podľa čl. 102 ods. 1 písm. a)),

h)

o návrhu na Ústavný súd, aby skontroloval súlad medzinárodnej zmluvy (ktorá potrebuje súhlas parlamentu) s ústavou,

i)

o dôležitých otázkach domácej a zahraničnej politiky,

j)

o predložení návrhu zákona alebo iného dôležitého opatrenia na verejnú diskusiu,

k)

o žiadosti o vyslovenie dôvery,

l)

o udelení amnestie za priestupky,

m)

o menovaní a odvolávaní štátnych funkcionárov (podľa zákona) a troch členov Súdnej rady,

n)

o návrhoch na vyhlásenie vojnového stavu, mobilizácie, výnimočného stavu a ich skončenie; o vyhlásení a skončení núdzového stavu,

o)

o vyslaní našich vojakov na humanitárnu pomoc, cvičenia alebo mierové misie do zahraničia; o súhlase s prítomnosťou cudzích vojakov na našom území (humanitárna pomoc, cvičenia, mierové misie); o súhlase s prechodom cudzích vojakov cez naše územie,

p)

o vyslaní našich vojakov do zahraničia na spoločnú obranu proti napadnutiu (maximálne na 60 dní); parlament musí o tom okamžite vedieť,

r)

o ďalších otázkach, ak to určí zákon.

§ 120 – Nariadenia vlády

(1)

Na splnenie zákona môže vláda vydávať nariadenia.

(2)

Ak to zákon povoľuje, vláda môže vydávať nariadenia aj na splnenie Európskej dohody o pridružení a medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2.

(3)

Predseda vlády podpisuje nariadenia.

(4)

Nariadenia sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý určí zákon.

§ 121 – Amnestia za priestupky vládou

Vláda môže udeľovať amnestie za priestupky. Podrobnosti určí zákon.

§ 122 – Orgány štátnej správy

Ústredné aj miestne orgány štátnej správy sa zakladajú zákonom.

§ 123 – Vydávanie právnych predpisov štátnou správou

Ministerstvá a iné úrady môžu vydávať právne predpisy, ak im to zákon dovoľuje. Tieto predpisy sa zverejňujú spôsobom, ktorý určí zákon.

§ 124 – Ústavný súd SR - ochrana ústavnosti

Ústavný súd je nezávislý súd, ktorý chráni ústavu.

§ 125 – Pôsobnosť Ústavného súdu

(1)

Ústavný súd kontroluje súlad týchto právnych predpisov:

a)

Zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami (ktoré schválil parlament a boli riadne vyhlásené).

b)

Nariadení vlády a právnych predpisov ministerstiev s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi.

c)

Všeobecne záväzných nariadení (podľa čl. 68) s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi (ak o tom nerozhoduje iný súd).

d)

Právnych predpisov miestnych úradov a samosprávy s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, zákonmi, nariadeniami vlády a predpismi ministerstiev (ak o tom nerozhoduje iný súd).

(2)

Ak ústavný súd začne konanie, môže dočasne pozastaviť platnosť predpisu. Stane sa tak, ak by jeho ďalšie používanie ohrozilo základné práva, spôsobilo veľkú škodu alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

(3)

Ak ústavný súd rozhodne, že predpis nie je v súlade, predpis prestanie platiť. Ten, kto ho vydal, má šesť mesiacov na nápravu. Ak to neurobí, predpis stratí platnosť po šiestich mesiacoch od rozhodnutia súdu.

(4)

Ústavný súd nekontroluje návrhy zákonov pred ich prijatím. Ani nekontroluje, či ústavný zákon súhlasí s ústavou.

(5)

Dočasné pozastavenie platnosti skončí vyhlásením konečného rozhodnutia. Alebo skôr, ak súd rozhodne, že dôvody na pozastavenie pominuli.

(6)

Rozhodnutia ústavného súdu sa vyhlasujú rovnako ako zákony. Sú záväzné pre všetkých.

§ 125a – Kontrola medzinárodných zmlúv ústavným súdom

(1)

Ústavný súd kontroluje, či medzinárodné zmluvy (ktoré potrebujú súhlas parlamentu) súhlasia s ústavou alebo ústavným zákonom.

(2)

Návrh môže dať prezident alebo vláda predtým, ako zmluvu predložia parlamentu.

(3)

Súd rozhodne v zákonom určenej lehote. Ak zmluva nesúhlasí s ústavou, nesmie sa ratifikovať.

§ 125b – Kontrola referenda Ústavným súdom

(1)

Ústavný súd kontroluje, či téma referenda (z petície alebo rozhodnutia parlamentu podľa čl. 95 ods. 1) súhlasí s ústavou alebo ústavným zákonom.

(2)

Prezident môže dať návrh súdu pred vyhlásením referenda, ak si nie je istý súladom s ústavou.

(3)

Súd rozhodne do 60 dní. Ak rozhodne, že téma nesúhlasí s ústavou, referendum sa nesmie vyhlásiť.

§ 126 – Rozhodovanie kompetenčných sporov ústavným súdom

(1)

Ústavný súd rozhoduje, kto má pravdu, keď si Najvyšší súd a Najvyšší správny súd spor o právomoci. Rovnako rozhoduje spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak o tom nemá rozhodovať niekto iný.

(2)

Ústavný súd rozhoduje, keď nie je jasné, či má Najvyšší kontrolný úrad právo niečo kontrolovať.

§ 127 – Sťažnosti na Ústavný súd

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach ľudí a firiem, ak tvrdia, že niekto porušil ich základné práva alebo slobody. To platí aj pre práva zo zmluvy, ktorú Slovensko schválilo. Rozhoduje, ak o veci nekoná iný súd.

(2)

Ak súd sťažnosti vyhovie, povie, čím boli práva porušené, a zruší rozhodnutie alebo zásah. Ak išlo o nečinnosť, môže prikázať, aby dotyčný konal. Môže vec vrátiť na prešetrenie, zakázať ďalšie porušovanie alebo prikázať nápravu.

(3)

Súd môže dať peniaze ako odškodnenie tomu, komu boli porušené práva.

(4)

Rozhodnutie ústavného súdu nebráni tomu, aby postihnutý žiadal náhradu škody od toho, kto práva porušil.

(5)

So sťažnosťou možno požiadať, aby senát preskúmal, či zákon nie je v rozpore s ústavou. Ak senát súhlasí, preruší konanie a začne konanie o súlade zákona. Názor ústavného súdu je pre senát záväzný.

§ 127a – Sťažnosť samosprávy na ústavný súd

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach samosprávy proti rozhodnutiam alebo zásahom, ktoré sú proti ústave alebo zákonu. Rozhoduje, ak o tom nekoná iný súd.

(2)

Ak súd vyhovie sťažnosti, vysvetlí, v čom je problém a aký zákon bol porušený. Zruší napadnuté rozhodnutie alebo zakáže pokračovať v porušovaní. Ak je to možné, prikáže nápravu.

§ 128 – Výklad ústavy ústavným súdom

Ak niekto spochybňuje význam ústavy alebo ústavného zákona, ústavný súd podá výklad. Rozhodnutie sa vyhlasuje ako zákon a je záväzné pre všetkých od dňa vyhlásenia.

§ 129 – Pôsobnosť Ústavného súdu pri voľbách a referende

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiu o overení mandátu poslanca.

(2)

Kontroluje, či boli voľby prezidenta, parlamentu a Európskeho parlamentu v súlade so zákonom.

(3)

Rovnako rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a hlasovania o odvolaní prezidenta.

(4)

Skúma, či rozhodnutie o rozpustení politickej strany je v poriadku.

(5)

Rozhoduje o obžalobe parlamentu proti prezidentovi za úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizradu.

(6)

Kontroluje, či vyhlásenie výnimočného alebo núdzového stavu bolo v súlade s ústavou.

(7)

Tieto rozhodnutia sú záväzné pre všetkých. Príslušné orgány ich musia rýchlo vykonať. Podrobnosti upraví zákon.

§ 129a – Kontrola zrušenia amnestie ústavným súdom

Ústavný súd rozhoduje, či zrušenie amnestie alebo milosti parlamentom je v súlade s ústavou. Konanie začne aj bez návrhu.

§ 130 – Navrhovatelia konania pred Ústavným súdom

(1)

Návrh na začatie konania môžu podať:

a)

aspoň pätina poslancov,

b)

prezident,

c)

vláda,

d)

súd,

e)

senát ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 5,

f)

generálny prokurátor,

g)

predseda Súdnej rady vo veciach týkajúcich sa súdnictva,

h)

verejný ochranca práv, ak ide o ohrozenie základných práv,

i)

Najvyšší kontrolný úrad v určitých prípadoch,

j)

každý, koho sa vec týka podľa čl. 127 a 127a,

k)

každý, kto spochybňuje kontrolnú pôsobnosť NKÚ.

(2)

Zákon určí, kto môže podať návrh podľa čl. 129.

§ 131 – Rozhodovanie ústavného súdu

(1)

Ústavný súd rozhoduje v pléne o dôležitých veciach uvedených v konkrétnych článkoch, o zjednocovaní právnych názorov, vnútorných záležitostiach a rozpočte. Plénum rozhoduje nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa neujednotí vo veci podľa čl. 129a, konanie sa zastaví.

(2)

O ostatných veciach rozhodujú trojčlenné senáty nadpolovičnou väčšinou.

§ 133 – Rozhodnutia ústavného súdu

Proti rozhodnutiu ústavného súdu sa nemožno odvolať. Výnimka je, ak medzinárodný orgán rozhodne, že Slovensko musí vec znovu prešetriť.

§ 134 – Vymenovanie sudcov Ústavného súdu

(1)

Ústavný súd má trinásť sudcov.

(2)

Prezident ich vymenúva na návrh parlamentu. Parlament navrhuje dvakrát toľko kandidátov, koľko treba. Hlasuje verejne po vypočutí kandidátov. Ak parlament nezvolí dosť kandidátov do dvoch mesiacov od skončenia mandátu alebo do šiestich mesiacov od odchodu sudcu, prezident môže vymenovať sudcov zo zvolených kandidátov.

(3)

Mandát trvá dvanásť rokov. Sudca zostáva vo funkcii aj po skončení mandátu, kým nezloží sľub nový sudca.

(4)

Sudcom môže byť občan SR, ktorý môže byť zvolený do parlamentu, má aspoň 40 rokov, je bezúhonný, má vysokoškolské právnické vzdelanie a aspoň 15 rokov právnej praxe. Jeho charakter zaručuje, že bude pracovať poctivo. Nikto nemôže byť sudcom dvakrát.

(5)

Sudca skladá sľub do rúk prezidenta: "Sľubujem na česť a svedomie, že budem chrániť práva človeka, princípy právneho štátu, riadiť sa ústavou a zákonom a rozhodovať nezávisle a nestranne."

(6)

Funkcie sa ujme zložením sľubu.

§ 135 – Predseda a podpredseda ústavného súdu

Ústavný súd vedie predseda, ktorého zastupuje podpredseda. Prezident ich vymenúva zo sudcov ústavného súdu.

§ 136 – Ochrana sudcov ústavného súdu

(1)

Sudcu nemožno stíhať za to, ako rozhodoval vo funkcii. To platí aj po skončení jeho mandátu.

(2)

Ak sudca priamo pri páchaní trestného činu, orgán to musí ihneď povedať predsedovi ústavného súdu (alebo podpredsedovi, ak ide o predsedu). Sudcu nemožno dať do väzby bez súhlasu ústavného súdu.

(3)

Ústavný súd vedie disciplinárne konanie voči predsedom a podpredsedom Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu.

§ 137 – Nezlučiteľnosť funkcie ústavného sudcu

(1)

Sudca ústavného súdu nesmie byť členom politickej strany. Ak je, musí z nej vystúpiť pred zložením sľubu.

(2)

Sudcovia sa tejto práci venujú naplno. Nesmú pracovať v inom štátnom orgáne, byť štátnymi zamestnancami, mať inú prácu, podnikať, ani riadiť firmu. Nesmú mať iný zárobok okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.

(3)

Keď sa sudca ujme funkcie, stráca poslanecký mandát a miesto vo vláde.

§ 138 – Vzdanie sa funkcie sudcu ústavného súdu

(1)

Sudca sa môže funkcie vzdať písomným oznámením predsedovi. Funkcia mu skončí na konci mesiaca, keď doručil oznámenie.

(2)

Prezident odvolá sudcu, ak:

a)

bol odsúdený za úmyselný trestný čin alebo trestný čin bez podmienečného odkladu trestu,

b)

ústavný súd ho potrestal disciplinárne za čin nezlučiteľný s funkciou,

c)

nezúčastňuje sa na konaní dlhšie ako rok,

d)

už nemôže byť zvolený do parlamentu.

(3)

Funkcia končí posledný deň mesiaca, keď sudca dovŕši 72 rokov.

§ 139 – Vymenovanie sudcu ústavného súdu

Ak sudca odstúpi, je odvolaný alebo skončí jeho mandát podľa článku 138 ods. 3, prezident vymenuje nového sudcu podľa pravidiel v článku 134 ods. 2.

§ 140 – Organizácia ústavného súdu

Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, konaní pred ním, postavení sudcov a ich bezúhonnosti upraví zákon.

§ 141 – Nezávislosť súdov

(1)

Súdy na Slovensku sú nezávislé a nestranné.

(2)

Súdnictvo sa vykonáva oddelene od ostatných štátnych orgánov.

§ 141a – Súdna rada Slovenskej republiky

(1)

Súdna rada je ústavný orgán, ktorý zastupuje sudcov.

(2)

Predsedu a podpredsedu volí a odvoláva rada zo svojich členov. Členmi sú:

a)

jeden sudca volený sudcami Najvyššieho a Najvyššieho správneho súdu,

b)

ôsmi sudcovia volení ostatnými sudcami vo volebných obvodoch,

c)

traja členovia volení parlamentom,

d)

traja členovia vymenovaní prezidentom,

e)

traja členovia vymenovaní vládou.

(3)

Za predsedu, podpredsedu a členov podľa bodov c) až e) možno zvoliť bezúhonnú osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním a 15 rokmi praxe. Členmi podľa bodov c) až e) môžu byť len ľudia, ktorí nie sú sudcami.

(4)

Predseda a podpredseda nesmú pracovať v inom štátnom orgáne, byť štátnymi zamestnancami, mať inú prácu, podnikať, ani riadiť firmu. Nesmú mať iný zárobok okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.

(5)

Mandát trvá päť rokov. Tú istú osobu možno zvoliť najviac dvakrát po sebe. Môžu byť odvolaní aj skôr.

(6)

Súdna rada:

a)

dozerá na súdnictvo,

b)

posudzuje, či kandidát na sudcu má predpoklady na výkon funkcie,

c)

navrhuje prezidentovi kandidátov na sudcov a návrhy na ich odvolanie,

d)

rozhoduje o pridelení a preložení sudcov,

e)

navrhuje prezidentovi kandidátov na predsedu a podpredsedu Najvyššieho a Najvyššieho správneho súdu,

f)

navrhuje vláde kandidátov na sudcov pre medzinárodné súdy,

g)

vyjadruje sa k rozpočtu súdov,

h)

dozerá, či sudca má stále predpoklady na funkciu,

i)

dozerá na majetkové pomery sudcov,

j)

vydáva pravidlá pre sudcovskú etiku,

k)

a ďalšie veci podľa zákona.

(7)

Na rozhodnutie treba súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov.

(8)

Činnosť riadi a organizuje predseda.

(9)

Predseda môže navrhnúť ústavnému súdu, aby preskúmal súlad právnych predpisov týkajúcich sa súdnictva.

(10)

Podrobnosti upraví zákon.

§ 141b – Rozhodovanie Súdnej rady o sudcoch

(1)

Súdna rada rozhoduje na základe vlastného preverovania, podkladov od štátnych orgánov a vyjadrenia dotknutej osoby.

(2)

O tom, či sudca stratil predpoklady na výkon funkcie, rozhoduje disciplinárne konanie.

§ 142 – Pôsobnosť súdov

(1)

Súdy rozhodujú v občianskych a trestných veciach. Kontrolujú aj zákonnosť rozhodnutí štátnej správy a orgánov verejnej moci, ak to umožňuje zákon.

(2)

Najvyšší správny súd rozhoduje aj o:

a)

voľbách do orgánov samosprávy,

b)

rozpustení politickej strany,

c)

disciplinárnej zodpovednosti sudcov a prokurátorov.

(3)

Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neurčí inak. Zákon určí, kedy pomáhajú laici a kedy môže rozhodnúť zamestnanec súdu. Proti rozhodnutiu zamestnanca sa možno odvolať a rozhoduje sudca.

(4)

Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky vždy verejne.

§ 143 – Sústava súdov Slovenskej republiky

(1)

Súdy tvoria Najvyšší súd, Najvyšší správny súd a ostatné súdy.

(2)

Podrobnosti o sústave súdov, ich právomociach, organizácii a konaní pred nimi upraví zákon.

(3)

Orgány sudcovskej samosprávy sa podľa zákona podieľajú na riadení a správe súdov.

§ 144 – Nezávislosť sudcov a viazanosť právom

(1)

Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí. Riadia sa ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi.

(2)

Ak súd zistí, že iný zákon odporuje ústave, medzinárodnej zmluve alebo zákonu, preruší konanie a požiada ústavný súd, aby to preskúmal. Rozhodnutie ústavného súdu je pre súd záväzné.

§ 145 – Vymenovanie sudcov prezidentom

(1)

Sudcov vymenúva a odvoláva prezident na návrh Súdnej rady. Vymenúva ich na neurčitý čas.

(2)

Sudcom môže byť občan, ktorý môže byť zvolený do parlamentu, má 30 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a spĺňa podmienky sudcovskej spôsobilosti. Podrobnosti upraví zákon.

(3)

Predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu vymenúva prezident na návrh Súdnej rady na päť rokov z radov sudcov. Tá istá osoba môže byť zvolená najviac dvakrát po sebe. Prezident ich môže odvolať skôr z dôvodov uvedených v článku 147.

(4)

Sudca skladá prezidentovi tento sľub: "Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi. Budem rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne."

(5)

Sudca nastúpi do funkcie zložením sľubu.

§ 145a – Nezlučiteľnosť funkcie sudcu

(1)

Ak je sudca členom politickej strany, musí z nej vystúpiť pred zložením sľubu.

(2)

Sudca vykonáva funkciu ako povolanie. Nesmie súčasne pracovať v inom orgáne verejnej moci, byť štátnym zamestnancom, podnikať, ani robiť inú zárobkovú činnosť. Môže spravovať svoj majetok, venovať sa vede, školstvu, literatúre alebo umeniu.

§ 146 – Vzdanie sa funkcie sudcu

(1)

Sudca môže skončiť vo funkcii, ak prezidentovi písomne oznámi, že sa vzdáva funkcie. Skončí to posledný deň mesiaca, keď doručil oznámenie.

(2)

Sudcovi funkcia zanikne posledný deň mesiaca, keď dovŕši 67 rokov.

§ 147 – Odvolanie sudcu prezidentom

(1)

Prezident okamžite odvolá sudcu, ak:

a)

ho právoplatne odsúdili za úmyselný trestný čin,

b)

ho odsúdili za trestný čin a nedostal podmienečný odklad trestu,

c)

dostal disciplinárny trest za čin nezlučiteľný s funkciou,

d)

rozhodol o tom súd podľa článku 141b ods. 2, alebo

e)

stratil právo byť zvolený do parlamentu.

(2)

Prezident môže sudcu odvolať aj vtedy, ak mu zdravie dlhšie ako rok nedovoľuje riadne pracovať.

§ 148 – Postavenie sudcov

(1)

Sudcu možno preložiť na iný súd len ak s tým súhlasí, alebo na základe disciplinárneho rozhodnutia. Súhlas nepotrebuje, ak sa mení sústava súdov a je to nutné pre chod súdnictva.

(2)

Dočasné pozastavenie funkcie nesmie ohroziť nezávislosť súdu. Dôvody a podmienky pozastavenia upraví zákon.

(3)

Zákon upraví aj menovanie prísediacich.

(4)

Sudcu alebo prísediacich nemožno stíhať za právny názor v rozhodnutí, ani keď už nepracujú, okrem prípadu trestného činu. Disciplinárna zodpovednosť zostáva.

(5)

Proti rozhodnutiu o začatí trestného stíhania sudca môže podať sťažnosť generálnemu prokurátorovi.

§ 149 – Ochrana práv prokuratúrou

Prokuratúra chráni práva a záujmy ľudí, firiem a štátu, ktoré chráni zákon.

§ 150 – Vymenovanie generálneho prokurátora

Prokuratúru vedie generálny prokurátor. Vymenúva ho a odvoláva prezident na návrh parlamentu.

§ 151 – Právomoci prokurátorov a organizácia prokuratúry

Zákon upraví podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní prokurátorov, ich právach a povinnostiach a organizáciu prokuratúry.

§ 151a – Verejný ochranca práv

(1)

Verejný ochranca práv je nezávislý úrad, ktorý chráni základné práva ľudí a firiem pred úradmi štátu a verejnej správy. Pomáha aj pri uplatňovaní zodpovednosti úradníkov, ktorí porušili práva. Všetky úrady mu musia pomáhať.

(2)

Môže navrhnúť ústavnému súdu preskúmať zákon, ak porušuje základné práva.

(3)

Volí ho parlament na päť rokov. Kandidáta navrhne najmenej 15 poslancov. Musí mať 35 rokov a nesmie byť v politickej strane. Ostáva vo funkcii, kým nezloží sľub nový ochranca.

(4)

Funkcia mu zanikne, ak ho odsúdia za úmyselný trestný čin alebo ak príde o právo byť zvolený do parlamentu.

(5)

Parlament ho môže odvolať, ak mu zdravie dlhšie ako tri mesiace nedovoľuje pracovať.

(6)

Podrobnosti o voľbe, odvolaní, právomociach a práci ochrancu upraví zákon.

§ 152 – Platnosť starých zákonov a ich zrušenie

(1)

Staré ústavné zákony, zákony a predpisy zostávajú platné, ak neodporujú tejto ústave. Príslušné orgány ich môžu meniť alebo rušiť.

(2)

Zákony a predpisy vydané v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike zaniknú 90 dní po zverejnení rozhodnutia ústavného súdu o ich neplatnosti.

(3)

O neplatnosti rozhoduje ústavný súd na návrh osôb uvedených v článku 130.

(4)

Výklad a používanie zákonov musí byť v súlade s touto ústavou.

§ 153 – Prevod práv a povinností z medzinárodných zmlúv

Na Slovensko prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými bola viazaná Česká a Slovenská Federatívna Republika. Platí to v rozsahu, ktorý určil ústavný zákon alebo dohodli Slovensko a Česká republika.

§ 154 – Prechodné ustanovenia ústavy

(1)

Slovenská národná rada zvolená podľa starých pravidiel pracuje ako Národná rada Slovenskej republiky podľa tejto ústavy. Volebné obdobie sa počíta od dňa volieb.

(2)

Vláda vymenovaná podľa starých pravidiel sa považuje za vládu vymenovanú podľa tejto ústavy.

(3)

Predseda Najvyššieho súdu a generálny prokurátor zvolení podľa starých predpisov zostávajú vo funkcii, kým nebudú zvolení noví podľa tejto ústavy.

(4)

Sudcovia zvolení podľa starých predpisov sa považujú za zvolených na neurčito podľa tejto ústavy.

§ 154a – Voľba prezidenta Slovenskej republiky

Predseda parlamentu vyhlási voľbu prezidenta do 30 dní od začiatku platnosti príslušného zákona.

§ 154b – Prechodné ustanovenia o sudcoch

(1)

Sudcu zvoleného na štyri roky pred začiatkom platnosti tohto zákona vymenuje prezident po skončení jeho obdobia na neurčito, aj keď nemá 30 rokov.

(2)

Sudcovia zvolení podľa starých predpisov na neurčito sa považujú za vymenovaných podľa tohto zákona.

(3)

Na sudcov ústavného súdu vymenovaných pred začiatkom platnosti tohto zákona sa nevzťahujú niektoré pravidlá z článku 134.

§ 154c – Medzinárodné zmluvy o ľudských právach

(1)

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré Slovensko ratifikovalo pred začiatkom platnosti tejto ústavy, sú súčasťou právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zaručujú viac práv a slobôd.

(2)

Iné medzinárodné zmluvy ratifikované pred začiatkom platnosti tejto ústavy sú súčasťou právneho poriadku, ak to ustanoví zákon.

§ 154d – Prechodné ustanovenia o Súdnej rade

(4)

Funkcia predsedu Súdnej rady zvoleného podľa starých predpisov zanikne dňom začiatku platnosti tohto zákona. Predseda Najvyššieho súdu je členom Súdnej rady do skončenia funkčného obdobia členov zvolených podľa starých predpisov.

(5)

Členovia Súdnej rady zvolení podľa starých predpisov sa považujú za členov podľa tohto zákona. Na ich členstvo sa vzťahujú staré predpisy.

§ 154e – Voľby do vyšších územných celkov

(1)

Poslancov zastupiteľstiev krajov a predsedov krajov volia v roku 2017 obyvatelia s trvalým pobytom v kraji. Volia sa všeobecne, rovnoprávne, priamo a tajne na päť rokov.

(2)

Pre tieto voľby sa nepoužijú niektoré pravidlá z článku 69 ods. 5 a 6.

§ 154f – Zrušenie amnestií a milostí z roku 1998

(1)

Pravidlá z článkov 86 písm. i), 88a a 129a platia aj pre amnestie predsedu vlády z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a pre milosť prezidenta z 12. decembra 1997.

(2)

Ak sa tieto amnestie a milosť zrušia:

a)

zrušia sa aj rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré na nich boli založené,

b)

zaniknú právne prekážky trestného stíhania, ktoré z nich vyplývali; čas, keď tieto prekážky trvali, sa nepočíta do premlčacej doby.

§ 154g – Prechodné ustanovenia ústavy

(1)

Členovia Súdnej rady vybraní podľa starých pravidiel zostávajú členmi aj podľa tohto zákona.

(2)

Pravidlo z článku 138 ods. 3 sa nevzťahuje na sudcu ústavného súdu, ktorého vymenovali do konca roka 2020.

(3)

Sudcovi, čo mal k 1. januáru 2021 už 67 rokov a stále súdil, skončí funkcia 31. januára 2021.

(4)

Najvyšší správny súd začne fungovať v deň, ktorý určí zákon.

(5)

Kým nezačne fungovať Najvyšší správny súd, jeho práce budú robiť tie úrady, čo ich robili doteraz.

(6)

Súdne konania začaté predtým dokončia staré úrady, ak zákon nepovie, že ich dokončí nový súd.

(7)

Prvého predsedu Najvyššieho správneho súdu navrhne Súdna rada prezidentovi. Môže to byť súčasný sudca alebo iná osoba, čo spĺňa podmienky. Ak to nie je sudca tohto súdu, stáva sa ním automaticky v deň vymenovania.

(8)

Súdna rada robí úlohy disciplinárneho senátu do začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu. Funkcia predsedu a člena tohto senátu zanikne, keď nový súd začne fungovať.

(9)

Prví štyria sudcovia ústavného súdu vymenovaní po roku 2020 budú vo funkcii do 30. októbra 2037. Ďalší štyria do 30. októbra 2041. Ďalší piati do 30. októbra 2045.

(10)

Ak by mal sudca slúžiť dlhšie ako 15 rokov, skončí po 12 rokoch. Na zvyšok času sa vyberie nový sudca, najmenej na šesť rokov.

(11)

Ak sa vyberie viac sudcov naraz, poradie určí počet hlasov v parlamente. Pri rovnosti rozhodne žreb.

§ 154h – Prechodné ustanovenia o voľbách 2020

Pravidlá z článkov 73 ods. 3, 84 ods. 4 a 86 písm. n) platia od vyhlásenia tohto zákona aj pre volebné obdobie parlamentu, ktoré začalo v roku 2020.

§ 155 – Zrušujú sa

Rušia sa

§ 156 – Účinnosť ústavy a jej výnimky

Táto ústava platí od vyhlásenia. Nie však tieto články: 3 ods. 2, 23 ods. 4 (o vyhostení občana), 53, 84 ods. 3 (o vyhlásení vojny), 86 písm. k) a l), 102 písm. g), j) a k) (o vymenúvaní profesorov, rektorov a generálov), a 152 ods. 1 druhá veta (o zákonoch z čias Česko-Slovenska). Tieto začnú platiť až so zmenami ústavných pomerov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.