Ustava Slovenskej republiky

§ 1 – Povaha štátu a medzinárodné záväzky

(1)

Slovensko je slobodný, demokratický štát, kde platia zákony pre všetkých. Nie je viazané k žiadnej ideológii ani náboženstvu.

(2)

Slovensko uznáva a dodržiava medzinárodné právo a zmluvy, ktorými je viazané.

(1)

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

(2)

Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

§ 2 – Základné pravidlá štátnej moci

(1)

Moc štátu pochádza od občanov. Vykonávajú ju cez svojich volených zástupcov alebo priamo.

(2)

Štátne orgány môžu konať len podľa ústavy a zákona.

(3)

Každý môže robiť to, čo zákon nezakazuje. Nikoho nemožno nútiť robiť niečo, čo zákon neukladá.

(1)

Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

(2)

Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

(3)

Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

§ 3 – Jednotné a nedeliteľné územie štátu

(1)

Územie Slovenska je jednotné a nemožné rozdeliť.

(2)

Hranice Slovenska sa môžu zmeniť len zákonom, ktorý mení ústavu.

(1)

Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.

(2)

Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom.

§ 4 – Vlastníctvo prírodných zdrojov a ochrana vody

(1)

Nerasty, jaskyne, podzemná voda, prírodné liečivé zdroje a vodné toky vlastní štát. Chráni ich a šetrne využíva v prospech občanov a budúcich generácií.

(2)

Preprava vody odobratej na území Slovenska cez hranice sa zakazuje. Nezakazuje sa voda na osobnú spotrebu, balená pitná voda a balená minerálna voda vyrobené na Slovensku, ani voda na humanitárnu pomoc. Podrobnosti ustanoví zákon.

(1)

Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií.

(2)

Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon.

§ 5 – Nadobúdanie a strata štátneho občianstva

(1)

Zákon ustanovuje, ako sa získava a stráca štátne občianstvo Slovenska.

(2)

Nikomu nemožno vziať štátne občianstvo proti jeho vôli.

(1)

Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon.

(2)

Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.

§ 6 – Štátny jazyk Slovenskej republiky

(1)

Na území Slovenska je štátnym jazykom slovenčina.

(2)

Zákon ustanovuje, kedy sa môže v úradnom styku použiť iný jazyk.

(1)

Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.

(2)

Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon.

§ 7 – Vstup do medzinárodných zväzkov a organizácií

(1)

Slovensko môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe alebo vystúpení rozhodne ústavný zákon schválený v referende.

(2)

Slovensko môže medzinárodnou zmluvou preniesť výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Právne akty Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenska.

(3)

Slovensko sa môže pridať k organizácii kolektívnej bezpečnosti na ochranu mieru a demokracie.

(4)

Na platnosť niektorých dôležitých medzinárodných zmlúv je potrebný súhlas parlamentu.

(5)

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a niektoré iné zmluvy majú prednosť pred zákonmi.

(6)

Slovensko si zachováva slobodu rozhodovať o otázkach národnej identity, ako sú ochrana života a ľudskej dôstojnosti, rodina, verejná morálka, kultúra a jazyk.

(7)

Ústava nesúhlasí s prenosom práv v oblastiach národnej identity.

(1)

Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom.

(2)

Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 .

(3)

Slovenská republika sa môže s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.

(4)

Na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.

(5)

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

(6)

Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia.

(7)

Nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.

§ 7a – Podpora Slovákov v zahraničí

Slovensko podporuje národné povedomie a kultúru Slovákov žijúcich v zahraničí a ich vzťahy s domovom.

Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou.

§ 8 – Štátne symboly Slovenska

Štátnymi symbolmi Slovenska sú štátny znak, vlajka, pečať a hymna.

Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna.

§ 9 – Štátne symboly Slovenska

(1)

Štátny znak má na červenom štíte strieborný dvojkríž na modrom trojvrší.

(2)

Štátna vlajka má tri pruhy: biely, modrý a červený. Vpredu je štátny znak.

(3)

Štátnu pečať tvorí štátny znak s nápisom Slovenská republika dokola.

(4)

Štátnou hymnou sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.

(5)

Podrobnosti o symboloch a ich používaní ustanoví zákon.

(1)

Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.

(2)

Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.

(3)

Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.

(4)

Štátnou hymnou Slovenskej republiky sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.

(5)

Podrobnosti o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní ustanoví zákon.

§ 10 – Hlavné mesto Slovenska

(1)

Hlavným mestom Slovenska je Bratislava.

(2)

Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta ustanoví zákon.

(1)

Hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.

(2)

Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta Slovenskej republiky ustanoví zákon.

§ 12 – Základné práva a slobody

(1)

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Základné práva sú neodňate

(1)

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

(2)

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

(3)

Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

(4)

Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

§ 13 – Obmedzovanie základných práv a slobôd

(1)

Povinnosti môžu vzniknúť:

a)

zo zákona alebo na jeho základe, v jeho medziach a bez porušenia základných práv,

b)

z medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo dáva práva a povinnosti ľuďom alebo firmám,

c)

z nariadenia vlády podľa článku 120 ods. 2.

(2)

Limity základných práv môže určiť len zákon a za podmienok z ústavy.

(3)

Obmedzenia práv musia platiť rovnako pre všetkých, ktorí sú v rovnakej situácii.

(4)

Keď obmedzujeme práva, musíme rešpektovať ich zmysel. Obmedzenia slúžia len na stanovený cieľ.

(1)

Povinnosti možno ukladať

a)

zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 , ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c)

nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 .

(2)

Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

(3)

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

(4)

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

§ 14 – Spôsobilosť na práva

Každý môže mať práva a povinnosti.

Každý má spôsobilosť na práva.

§ 15 – Ochrana ľudského života

(1)

Každý má právo na život. Život sa chráni už pred narodením.

(2)

Nikoho nesmie nikto zabiť.

(3)

Trest smrti nie je povolený.

(4)

Nejde o porušenie práva, ak niekto zomrie pri činnosti, ktorá nie je podľa zákona trestná.

(5)

Zakazuje sa dohoda, že žena porodí dieťa pre niekoho iného.

(1)

Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

(2)

Nikto nesmie byť pozbavený života.

(3)

Trest smrti sa nepripúšťa.

(4)

Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

(5)

Dohoda o porodení dieťaťa pre iného sa zakazuje.

§ 16 – Ochrana osoby a súkromia

(1)

Vaše telo a súkromie sú nedotknuteľné. Zasiahnuť do nich môže len zákon.

(2)

Nikoho nesmie nikto mučiť alebo kruto a ponižujúco zaobchádzať s ním.

(1)

Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

(2)

Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

§ 17 – Ochrana osobnej slobody

(1)

Osobná sloboda je garantovaná.

(2)

Nikoho nemožno stíhať alebo zavrieť inak, ako povoľuje zákon. Nikoho nemožno zavrieť len preto, že nesplnil zmluvu.

(3)

Podozrivého možno zadržať len zo zákonných dôvodov. Zadržaného musia okamžite oboznámiť s dôvodmi a vypočuť. Do 48 hodín (pri terorizme do 96 hodín) ho musia buď prepustiť, alebo dať súdu. Sudca musí do 48 hodín (pri vážnych zločinoch do 72 hodín) rozhodnúť, či pôjde do väzby alebo na slobodu.

(4)

Obvineného možno zatknúť len na písomný príkaz sudcu. Zatknutého musia do 24 hodín dostať pred súd. Sudca musí do 48 hodín (pri vážnych zločinoch do 72 hodín) rozhodnúť, či pôjde do väzby alebo na slobodu.

(5)

Do väzby možno dať len zo zákonných dôvodov, na zákonný čas a musí o tom rozhodnúť súd.

(6)

Zákon určí, kedy možno niekoho dať do zariadenia bez jeho súhlasu. Súd sa o tom dozvie do 24 hodín a rozhodne do piatich dní.

(7)

Duševný stav obvineného možno skúmať len na písomný príkaz súdu.

(1)

Osobná sloboda sa zaručuje.

(2)

Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

(3)

Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch terorizmu do 96 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

(4)

Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

(5)

Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

(6)

Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

(7)

Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.

§ 18 – Zákaz nútených prác a služieb

(1)

Nikoho nemožno nútiť do práce alebo služby.

(2)

To neplatí pre:

a)

prácu, ktorú musia robiť väzni alebo tí, čo si odpykávajú trest,

b)

vojenskú službu alebo náhradnú službu,

c)

pomoc pri katastrofách alebo nebezpečenstve ohrozujúcom životy, zdravie alebo majetok,

d)

povinnosti uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných,

e)

malé obecné práce podľa zákona.

(1)

Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

(2)

Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na

a)

práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody,

b)

vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,

c)

službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,

d)

konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných,

e)

menšie obecné služby na základe zákona.

§ 19 – Ochrana osobnosti a súkromia

(1)

Každý má právo na úctu, česť, dobré meno a ochranu svojho mena.

(2)

Každý má právo, aby sa nikto neoprávnene nestaral do jeho súkromia a rodiny.

(3)

Každý má právo na ochranu svojich osobných údajov. Nikto ich nesmie zneužívať ani zverejňovať bez povolenia.

(1)

Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

(2)

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

(3)

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

§ 20 – Vlastnícke právo a jeho limity

(1)

Každý môže vlastniť majetok. Všetci majiteľovia majú rovnakú ochranu. Majetok získaný nelegálne nie je chránený. Dedenie je garantované.

(2)

Zákon môže určiť, čo musí vlastniť štát, obec alebo slovenské firmy a občania, ak je to dôležité pre spoločnosť, potravinovú bezpečnosť alebo ekonomiku.

(3)

Majiteľ nesmie svoj majetok použiť na poškodenie iných alebo verejného záujmu. Nesmie ohrozovať zdravie, prírodu, pamiatky ani životné prostredie viac, ako dovoľuje zákon.

(4)

Štát môže niekomu vziať majetok alebo obmedziť vlastníctvo len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere, na základe zákona a za primeranú náhradu.

(5)

Do vlastníctva môže štát zasiahnuť aj pri majetku získanom nelegálne, ak je to nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, mravnosť alebo práva iných. Podmienky určí zákon.

(1)

Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

(2)

Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

(3)

Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

(4)

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

(5)

Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

§ 21 – Ochrana obydlia pred zásahmi

(1)

Domov je nedotknuteľný. Bez súhlasu obyvateľa doň nikto nesmie.

(2)

Prehliadka domu je možná len pri trestnom konaní a na písomný príkaz sudcu. Zákon určí, ako sa robí.

(3)

Iné zásahy dovolí zákon len vtedy, ak je to nutné pre ochranu života, zdravia, majetku, práv iných alebo verejný poriadok. Ak v dome podnikáte, zásahy môžu byť dovolené aj pre úlohy štátnej správy.

(1)

Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

(2)

Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.

(3)

Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

§ 22 – Ochrana súkromia a osobných údajov

(1)

Tajomstvo pošty, správ a osobných údajov je chránené.

(2)

Nikto nesmie čítať cudziu poštu ani iné písomnosti, či už sú doma alebo sa posielajú. To isté platí pre telefonáty a správy. Výnimky určí zákon.

(1)

Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

(2)

Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

§ 23 – Sloboda pohybu a pobytu

(1)

Máte právo slobodne sa pohybovať a bývať, kde chcete.

(2)

Kto legálne žije na Slovensku, môže kedykoľvek odísť.

(3)

Tieto práva môže zákon obmedziť, ak je to nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie, práva iných alebo ochranu prírody v chránených oblastiach.

(4)

Občan má právo vrátiť sa na Slovensko. Nikto ho nemôže prinútiť odísť ani ho vyhostiť.

(5)

Cudzinca možno vyhnať len zo zákonných dôvodov.

(1)

Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

(2)

Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

(3)

Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

(4)

Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

(5)

Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

§ 24 – Sloboda náboženského vyznania

(1)

Máte slobodu myslenia, svedomia a vierovyznania. Môžete zmeniť vieru alebo byť bez nej. Môžete verejne vyjadriť svoje názory.

(2)

Môžete slobodne prejavovať náboženstvo alebo vieru sami alebo s inými, doma alebo verejne, bohoslužbou, obradmi alebo výučbou.

(3)

Cirkvi si riadia svoje veci samé. Samy si volia predstaviteľov, učia náboženstvo a zakladajú inštitúcie bez zasahovania štátu.

(4)

Tieto práva možno obmedziť len zákonом, ak je to v demokracii nutné pre verejný poriadok, zdravie, mravnosť alebo práva iných.

(1)

Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

(2)

Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

(3)

Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

(4)

Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

§ 25 – Branná povinnosť a svedomie

(1)

Brániť Slovensko je povinnosť a česť občanov. Zákon určí, kto musí slúžiť.

(2)

Nikoho nemožno nútiť do armády, ak to odporuje jeho svedomiu alebo viere. Podrobnosti určí zákon.

(1)

Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti.

(2)

Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 26 – Sloboda prejavu a právo na informácie

(1)

Máte právo slobodne sa vyjadrovať a vedieť informácie.

(2)

Môžete šíriť názory slovom, písmom, tlačou alebo obrazom. Môžete slobodne hľadať a šíriť informácie aj zo zahraničia. Tlač nepotrebuje povolenie. Rozhlas a televízia ho môžu potrebovať. Podmienky určí zákon.

(3)

Cenzúra je zakázaná.

(4)

Tieto práva možno obmedziť len zo zákona, ak je to v demokracii nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie, mravnosť alebo práva iných.

(5)

Štátne úrady musia primerane informovať o svojej práci po slovensky. Podmienky určí zákon.

(1)

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2)

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

(3)

Cenzúra sa zakazuje.

(4)

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

(5)

Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

§ 27 – Petičné právo občanov

(1)

Máte právo podávať petície. Môžete sami alebo s inými žiadať úrady a samosprávu o niečo, navrhovať im niečo alebo sa sťažovať.

(2)

V petícii nesmiete vyzývať na porušovanie základných práv.

(3)

Petíciou nesmiete ovplyvňovať súd.

(1)

Petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

(2)

Petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd.

(3)

Petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu.

§ 28 – Právo pokojne sa zhromažďovať

(1)

Máte právo pokojne sa zhromažďovať.

(2)

Zákon môže upraviť podmienky na verejných miestach, ak je to v demokracii nutné pre práva iných, verejný poriadok, zdravie, mravnosť, majetok alebo bezpečnosť. Zhromaždenie nepotrebuje povolenie úradu.

(1)

Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.

(2)

Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.

§ 29 – Právo slobodného združovania

(1)

Máte právo slobodne sa združovať. Môžete zakladať spolky, spoločnosti alebo iné združenia.

(2)

Občania môžu zakladať politické strany a hnutia a byť v nich.

(3)

Tieto práva možno obmedziť len zo zákona, ak je to v demokracii nutné pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, predchádzanie zločinom alebo práva iných.

(4)

Politické strany, hnutia a iné združenia sú nezávislé od štátu.

(1)

Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

(2)

Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

(3)

Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnuté pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

(4)

Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.

§ 30 – Volebné právo občanov a cudzincov

(1)

Občania môžu riadiť štát priamo alebo voliť zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom môžu voliť a byť volení do samosprávy obcí a krajov.

(2)

Voľby sa musia konať v termíne, ktorý neprekročí volebné obdobie určené zákonom.

(3)

Každý môže voliť rovnako, priamo a tajne. Podmienky určí zákon.

(4)

Občania majú za rovnakých podmienok šancu dostať sa na verejné funkcie.

(1)

Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

(2)

Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.

(3)

Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

(4)

Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

§ 31 – Ochrana politickej súťaže

Zákony o politických právach a slobodách musia chrániť a umožňovať slobodnú súťaž politických strán v demokracii. Aj výklad týchto zákonov musí slúžiť tomuto cieľu.

Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

§ 32 – Právo na odpor proti tyranii

Ak niekto chce zrušiť demokraciu alebo základné práva a slobody, a štátne orgány nefungujú alebo zákonné prostriedky nezaberajú, občania majú právo brániť sa proti tomu.

Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

§ 33 – Ochrana príslušnosti k menšine

Nikomu nesmie ublížiť, že patrí k nejakej národnostnej menšine alebo etnickej skupine.

Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.

§ 34 – Práva národnostných menšín

(1)

Príslušníci národnostných menšín majú právo rozvíjať svoju kultúru, používať svoj jazyk, zakladať spolky a školy. Zákon určí podrobnosti.

(2)

Príslušníci menšín majú okrem slovenčiny aj tieto práva:

a)

vzdelávať sa vo svojom jazyku,

b)

používať svoj jazyk na úradoch,

c)

podieľať sa na riešení záležitostí svojej menšiny.

(3)

Tieto práva nesmú ohroziť Slovenskú republiku ani diskriminovať ostatných obyvateľov.

(1)

Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.

(2)

Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj

a)

právo na vzdelanie v ich jazyku,

b)

právo používať ich jazyk v úradnom styku,

c)

právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.

(3)

Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.

§ 35 – Právo na prácu a podnikanie

(1)

Každý si môže slobodne vybrať povolanie a pripraviť sa naň. Má aj právo podnikať.

(2)

Zákon môže určiť podmienky pre niektoré povolania.

(3)

Občania majú právo na prácu. Štát pomáha tým, ktorí nemôžu pracovať bez vlastnej viny. Zákon určí podrobnosti.

(4)

Zákon môže upraviť inak práva cudzincov.

(1)

Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

(2)

Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

(3)

Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

(4)

Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.

§ 36 – Práva zamestnancov pri práci

(1)

Zamestnanci majú nárok na dobré pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje:

a)

mzdu, z ktorej sa dá slušne žiť,

b)

ochranu pred výpoveďou bez dôvodu a pred diskrimináciou,

c)

bezpečnosť a ochranu zdravia v práci,

d)

najvyšší možný počet pracovných hodín,

e)

oddych po práci,

f)

najmenej dní platenej dovolenky,

g)

právo vyjednávať kolektívne.

(2)

Každý má nárok na aspoň minimálnu mzdu. Zákon určí jej výšku.

(3)

Muži a ženy musia dostávať rovnakú mzdu za rovnakú prácu.

(1)

Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a)

právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,

b)

ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,

c)

ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

d)

najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

e)

primeraný odpočinok po práci,

f)

najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

g)

právo na kolektívne vyjednávanie.

(2)

Každý zamestnanec má právo, aby jeho odmena za vykonanú prácu nebola nižšia ako minimálna mzda. Podrobnosti o úprave minimálnej mzdy ustanoví zákon.

(3)

Rovnosť medzi mužmi a ženami pri odmeňovaní za vykonanú prácu sa zaručuje.

§ 37 – Právo na odborové združovanie a štrajk

(1)

Každý sa môže slobodne združovať na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov.

(2)

Odbory vznikajú nezávisle od štátu. Nesmie sa obmedzovať ich počet ani zvýhodňovať niektoré z nich.

(3)

Činnosť odborov a iných združení možno obmedziť zákonom len kvôli bezpečnosti štátu, verejnému poriadku alebo právam iných.

(4)

Právo štrajkovať je zaručené. Podmienky určí zákon. Nesmú štrajkovať sudcovia, prokurátori, vojaci, policajti, hasiči a záchranári.

(1)

Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

(2)

Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné.

(3)

Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.

(4)

Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.

§ 38 – Ochrana zdravia pri práci pre zraniteľné skupiny

(1)

Ženy, mladiství a zdravotne postihnutí majú nárok na lepšiu ochranu zdravia v práci a osobitné podmienky.

(2)

Mladiství a zdravotne postihnutí majú nárok na osobitnú ochranu v práci a pomoc pri hľadaní zamestnania.

(3)

Zákon určí podrobnosti.

(1)

Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

(2)

Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

(3)

Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

§ 39 – Dôchodkové zabezpečenie občanov

(1)

Občania majú nárok na dôchodok v starobe, keď nemôžu pracovať, alebo keď prídu o živiteľa.

(2)

Dôchodok sa vypláca z dôchodkového systému a z dôchodkového sporenia. Štát podporuje aj dobrovoľné sporenie.

(3)

Keď človek dosiahne vek a odpracuje roky podľa zákona, má nárok na dôchodok.

(4)

Ak mama alebo otec nemôžu pracovať pre starostlivosť o dieťa po narodení, nemôže im to znížiť dôchodok v starobe.

(5)

Človek môže rozhodnúť, že časť dane alebo platby na dôchodok pôjde osobe, ktorá ho vychovala a má dôchodok. To nesmie ublížiť jeho vlastnému dôchodku.

(6)

Kto je v núdzi, má nárok na pomoc, ktorá zabezpečí základné potreby.

(7)

Zákon upraví podrobnosti k bodom 1 až 6.

(1)

Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

(2)

Primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa vykonáva prostredníctvom priebežne financovaného dôchodkového systému a systému starobného dôchodkového sporenia. Štát podporuje dobrovoľné sporenie na dôchodok.

(3)

Po dosiahnutí ustanovenej doby účasti na systéme primeraného hmotného zabezpečenia v starobe má osoba, ktorá dosiahla ustanovený vek, nárok na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Zo systému primeraného hmotného zabezpečenia v starobe možno zabezpečiť aj osobu, ktorá po dosiahnutí ustanovenej doby účasti na tomto systéme dosiahla ustanovený počet odpracovaných rokov.

(4)

Nemožnosť vykonávať zárobkovú činnosť z dôvodu dlhodobej starostlivosti o dieťa počas zákonom ustanovenej doby po jeho narodení nesmie mať negatívny vplyv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

(5)

Každý má právo rozhodnúť, že časť uhradenej dane alebo časť uhradenej platby spojenej s účasťou na systéme primeraného hmotného zabezpečenia v starobe, bude poskytnutá osobe, ktorá ho vychovala a ktorej je poskytované hmotné zabezpečenie v starobe. Výkon práva podľa prvej vety nesmie mať negatívny vplyv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

(6)

Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

(7)

Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 6 ustanoví zákon.

§ 39a – Platba v hotovosti a jej obmedzenia

(1)

Hotovosť je zákonné platidlo.

(2)

Každý má právo platiť hotovosťou za tovar a služby. Predajca môže odmietnuť hotovosť len z dobrých dôvodov. V banke máte právo vykonávať operácie v hotovosti.

(3)

Zákon určí podmienky a obmedzenia platieb hotovosťou.

(1)

Vydávanie hotovosti ako zákonného platidla sa zaručuje.

(2)

Každý má právo vykonať platbu za nákup tovarov a poskytnutie služieb v hotovosti zákonným platidlom, pričom prijatie takejto platby možno odmietnuť len z primeraných alebo všeobecne uplatňovaných dôvodov. Právo vykonať hotovostnú operáciu v banke alebo pobočke zahraničnej banky sa zaručuje.

(3)

Zákon ustanoví podmienky a obmedzenia práva podľa odseku 2.

§ 40 – Právo na zdravotnú starostlivosť

Každý má právo na zdravotnú starostlivosť. Poistenci majú nárok na bezplatnú liečbu a pomôcky podľa zákona.

Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

§ 41 – Ochrana manželstva a rodiny

(1)

Manželstvo je zväzok muža a ženy. Štát ho chráni. Rodina, manželstvo a rodičovstvo sú chránené zákonom. Deti a mladiství majú osobitnú ochranu.

(2)

Rodičmi sú matka a otec. Matkou je žena, otcom je muž.

(3)

Tehotné ženy majú nárok na osobitnú starostlivosť a ochranu v práci.

(4)

Deti majú rovnaké práva bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve alebo mimo neho.

(5)

Dieťa môžu osvojiť manželia, jeden z manželov žijúci s rodičom dieťaťa, alebo vdovec po rodičovi. Sám človek môže osvojiť dieťa len výnimočne, ak je to pre dieťa dobré. Rozhoduje súd.

(6)

Rodičia majú právo vychovávať deti a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť. Deti možno odobrať rodičom len na základe súdneho rozhodnutia podľa zákona.

(7)

O sexuálnej výchove detí rozhodujú rodičia. Vzdelávanie o zdraví a ochrane pred zneužívaním je súčasťou školskej výučby primeranej veku.

(8)

Rodičia majú nárok na pomoc štátu pri starostlivosti o deti.

(9)

Zákon určí podrobnosti k bodom 1 až 8.

(1)

Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

(2)

Rodičmi dieťaťa sú matka a otec; matkou dieťaťa je žena a otcom dieťaťa je muž.

(3)

Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

(4)

Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

(5)

Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak je osvojenie v záujme dieťaťa. O osvojení rozhoduje súd.

(6)

Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

(7)

Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia, telesnú integritu a prevenciu zneužívania tvorí súčasť všeobecného vzdelávania detí v podobe primeranej ich veku.

(8)

Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

(9)

Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 8 ustanoví zákon.

§ 42 – Právo na vzdelanie

(1)

Každý má právo na vzdelanie. Škola je povinná do veku, ktorý určí zákon.

(2)

Základné a stredné školy sú bezplatné. Vysoké školy sú bezplatné podľa schopností študenta a možností štátu.

(3)

Súkromné školy môžu vzniknúť len podľa zákona a môžu si účtovať školné.

(4)

Zákon určí, kedy má študent nárok na štátnu pomoc.

(1)

Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

(2)

Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

(3)

Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

(4)

Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu.

§ 43 – Sloboda vedy a umenia

(1)

Sloboda vedy a umenia je zaručená. Zákon chráni autorské práva.

(2)

Každý má právo pristupovať k kultúrnym hodnotám podľa zákona.

(1)

Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

(2)

Právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom.

§ 44 – Právo na priaznivé prostredie

(1)

Každý má právo na dobré životné prostredie.

(2)

Každý musí chrániť a zveľaďovať prírodu a kultúrne pamiatky.

(3)

Nikto nesmie viac ako dovoľuje zákon poškodzovať prírodu, zdroje a pamiatky.

(4)

Štát sa stará o rozumné využívanie prírody, ochranu pôdy, lesy, ekologickú rovnováhu a chráni rastliny a zvieratá.

(5)

Poľnohospodárska pôda a lesy majú osobitnú ochranu.

(6)

Zákon určí podrobnosti k bodom 1 až 5.

(1)

Každý má právo na priaznivé životné prostredie.

(2)

Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

(3)

Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

(4)

Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

(5)

Poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti.

(6)

Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.

§ 45 – Právo na informácie o životnom prostredí

Každý má právo vedieť pravdu o stave životného prostredia a čo ho ovplyvňuje.

Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

§ 46 – Súdna ochrana práv a náhrada škody

(1)

Každý môže žiadať o ochranu svojich práv na nezávislom súde alebo na inom orgáne podľa zákona.

(2)

Ak vás úrad pripravil o práva, môžete sa obrátiť na súd, aby rozhodnutie preskúmal. Súd musí vždy môcť preskúmať rozhodnutia o základných právach.

(3)

Každý má nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím úradu alebo súdu.

(4)

Zákon určí podrobnosti o súdnej ochrane.

(1)

Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

(2)

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3)

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

(4)

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

§ 47 – Právo na právnu pomoc a tlmočníka

(1)

Nikto nemusí vypovedať, ak by tým ohrozil seba alebo blízkeho trestným stíhaním.

(2)

Každý má nárok na právnu pomoc na súde alebo úrade od začiatku konania. Platí to za podmienok, ktoré určí zákon.

(3)

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva.

(4)

Ak niekto neovláda jazyk, ktorým sa koná konanie, má právo na tlmočníka.

(1)

Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

(2)

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

(3)

Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

(4)

Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

§ 48 – Právo na súdnu ochranu

(1)

Každý má právo na svojho sudcu podľa zákona. Zákon určí, ktorý súd je príslušný.

(2)

Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne, rýchlo a v jeho prítomnosti. Môže sa vyjadriť k dôkazom. Verejnosť môžu vylúčiť len zo zákona.

(1)

Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

(2)

Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

§ 49 – Zákon určuje trestné činy a tresty

Len zákon určí, čo je trestný čin a aký trest alebo iné sankcie zaň hrozia.

Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

§ 50 – Práva obvineného v trestnom konaní

(1)

Len súd môže rozhodnúť o vine a treste.

(2)

Každý je považovaný za nevinného, kým ho súd neuzná vinným právoplatným rozsudkom.

(3)

Obvinený má právo pripraviť si obhajobu a brániť sa sám alebo s advokátom.

(4)

Obvinený môže odmietnuť vypovedať. Toto právo mu nikto nemôže vziať.

(5)

Nikoho nemožno súdiť dvakrát za ten istý čin. To neplatí pre mimoriadne opravné prostriedky podľa zákona.

(6)

Trest sa určí podľa zákona platného v čase činu. Ak je novší zákon lepší pre páchateľa, použije sa ten.

(1)

Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

(2)

Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

(3)

Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

(4)

Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

(5)

Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

(6)

Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

§ 51 – Obmedzenia základných práv v núdzovom stave

(1)

Na práva z článkov 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46 tejto ústavy máte nárok len podľa zákonov, ktoré ich upravujú.

(2)

Ústavný zákon určí, ako a kedy sa môžu obmedziť základné práva počas vojny, výnimočného alebo núdzového stavu.

(1)

Domáhať sa práv uvedených v čl. 35 , 36 , 37 ods. 4 , čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

(2)

Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.

§ 52 – Výklad pojmu občan v ústave

(1)

Ak v prvej a druhej hlave ústavy hovoríme o občanovi, myslíme tým štátneho občana Slovenska.

(2)

Cudzinci na Slovensku majú základné ľudské práva podľa ústavy, ak ich ústava nepriznáva výslovne len občanom.

(3)

Ak v starších zákonoch hovoríme o občanovi, myslíme tým každého človeka, ak ide o práva, ktoré ústava dáva bez ohľadu na štátne občianstvo.

(1)

Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem „občan“, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky.

(2)

Cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

(3)

Kde sa v doterajších právnych predpisoch používa pojem „občan“, rozumie sa ním každý človek, ak ide o práva a slobody, ktoré táto ústava priznáva bez ohľadu na štátne občianstvo.

§ 52a – Pohlavie muža a ženy

Slovensko uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.

Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.

§ 53 – Azyl pre prenasledovaných cudzincov

Slovensko poskytuje azyl cudzincom, ktorých prenasledujú za politické presvedčenie. Azyl možno odmietnuť tomu, kto porušoval ľudské práva. Podrobnosti ustanoví zákon.

Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 54 – Obmedzenia práv sudcov a prokurátorov

Sudcom a prokurátorom môže zákon obmedziť podnikanie a právo nosiť zbraň. Zamestnancom štátu a samosprávy vo vybraných funkciách môže obmedziť aj právo nosiť zbraň. Vojakom a policajtom môže obmedziť právo zhromažďovať sa a združovať, ak to súvisí so službou. Ľuďom v zdravotníctve a podobných povolaniach môže obmedziť právo štrajkovať.

Zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2 , zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4 , príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28 , pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.

§ 55 – Hospodárstvo a trhová ekonomika

(1)

Hospodárstvo Slovenska je sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika.

(2)

Slovensko chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

(1)

Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

(2)

Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 55a – Rozpočtová zodpovednosť štátu

Slovensko chráni dlhodobú udržateľnosť hospodárenia. Zakladá ho na transparentnosti a efektívnom používaní verejných peňazí. Ústavný zákon upraví pravidlá rozpočtovej zodpovednosti, transparentnosti a pôsobnosť Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia, ktoré sa zakladá na transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov. Na podporu cieľov podľa predchádzajúcej vety ústavný zákon upravuje pravidlá rozpočtovej zodpovednosti, pravidlá rozpočtovej transparentnosti a pôsobnosť Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

§ 56 – Národná banka Slovenska

(1)

Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka. Môže vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak jej to zákon umožní.

(2)

Najvyšším orgánom banky je Banková rada.

(3)

Podrobnosti určí zákon.

(1)

Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom.

(2)

Najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je Banková rada Národnej banky Slovenska.

(3)

Podrobnosti podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

§ 57 – Colné územie Slovenska

Slovensko je colným územím.

Slovenská republika je colným územím.

§ 58 – Štátny rozpočet Slovenska

(1)

Financie štátu sa riadia štátnym rozpočtom. Rozpočet schvaľuje zákon.

(2)

Zákon určí príjmy štátneho rozpočtu, pravidlá hospodárenia a vzťahy medzi štátnym a regionálnymi rozpočtami.

(3)

Štátne účelové fondy sa zakladajú zákonom.

(1)

Finančné hospodárenie Slovenskej republiky sa spravuje jej štátnym rozpočtom. Štátny rozpočet sa prijíma zákonom.

(2)

Príjmy štátneho rozpočtu, pravidlá rozpočtového hospodárenia, vzťahy medzi štátnym rozpočtom a rozpočtami územných celkov ustanoví zákon.

(3)

Štátne účelové fondy zapojené na štátny rozpočet Slovenskej republiky sa zriaďujú zákonom.

§ 59 – Dane a poplatky na Slovensku

(1)

Dane a poplatky sú štátne alebo miestne.

(2)

Zavádza ich zákon alebo predpis na základe zákona.

(1)

Dane a poplatky sú štátne a miestne.

(2)

Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

§ 60 – Kontrola hospodárenia štátu

(1)

Najvyšší kontrolný úrad kontroluje, ako sa nakladá s:

a)

peniazmi zo štátneho rozpočtu, ktorý schvaľuje parlament alebo vláda,

b)

majetkom štátu, obcí, krajov a firiem, kde majú štát alebo samospráva podiel,

c)

peniazmi a majetkom zo zahraničia na rozvojové programy,

d)

majetkom a peniazmi, za ktoré štát ručí,

e)

majetkom a peniazmi firiem vykonávajúcich verejné služby.

(2)

Kontroluje:

a)

vládu, ministerstvá a ústredné štátne orgány,

b)

štátne orgány a ich firmy,

c)

obce, kraje a ich firmy,

d)

štátne fondy a verejnoprávne inštitúcie,

e)

Fond národného majetku a jeho firmy,

f)

fyzické a právnické osoby.

(1)

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je nezávislý orgán kontroly hospodárenia s

a)

prostriedkami rozpočtov, ktoré podľa zákona schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky alebo vláda,

b)

majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, záväzkami a pohľadávkami štátu, verejnoprávnych inštitúcií, Fondu národného majetku Slovenskej republiky, obcí, vyšších územných celkov, právnických osôb s majetkovou účasťou štátu, právnických osôb s majetkovou účasťou verejnoprávnych inštitúcií, právnických osôb s majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky, právnických osôb s majetkovou účasťou obcí, právnických osôb s majetkovou účasťou vyšších územných celkov, právnických osôb založených obcami alebo právnických osôb založených vyššími územnými celkami,

c)

majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami a pohľadávkami, ktoré sa poskytli Slovenskej republike, právnickým osobám alebo fyzickým osobám v rámci rozvojových programov alebo z iných obdobných dôvodov zo zahraničia,

d)

majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, pohľadávkami a záväzkami, za ktoré Slovenská republika prevzala záruku,

e)

majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, pohľadávkami a záväzkami právnických osôb vykonávajúcich činnosti vo verejnom záujme.

(2)

Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu uvedenom v odseku 1 na

a)

vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené,

b)

štátne orgány, ako aj právnické osoby, u ktorých vykonávajú funkciu zakladateľa alebo zriaďovateľa ústredné orgány štátnej správy alebo iné štátne orgány,

c)

obce a vyššie územné celky, právnické osoby zriadené obcami, právnické osoby zriadené vyššími územnými celkami, na právnické osoby s majetkovou účasťou obcí a právnické osoby s majetkovou účasťou vyšších územných celkov,

d)

štátne účelové fondy, verejnoprávne inštitúcie zriadené zákonom, právnické osoby, v ktorých majú majetkovú účasť verejnoprávne inštitúcie, na právnické osoby s majetkovou účasťou štátu,

e)

Fond národného majetku Slovenskej republiky, právnické osoby s určenou majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky,

f)

fyzické osoby a právnické osoby.

§ 61 – Vedenie najvyššieho kontrolného úradu

(1)

Najvyšší kontrolný úrad vedie predseda. Predsedu a podpredsedov volí a odvoláva parlament.

(2)

Za predsedu alebo podpredsedu môže byť zvolený každý občan Slovenska, ktorý môže byť poslancom.

(3)

Ten istý človek môže byť vo funkcii najviac dva sedemročné obdobia po sebe.

(4)

Predseda a podpredsedovia nesmú zároveň pracovať v inom štátnom orgáne, mať zamestnanie, podnikať ani byť v riadení firmy. Nesmú robiť inú platenú prácu okrem správy vlastného majetku, vedy, učenia, písania alebo umenia.

(1)

Na čele najvyššieho kontrolného úradu je predseda. Predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky.

(2)

(1)

Miestna samospráva funguje cez zhromaždenia obyvateľov, miestne referendum, krajské referendum alebo orgány obce a kraja. Zákon upraví spôsob konania referenda.

(2)

Povinnosti a obmedzenia pre obce a kraje možno ukladať len zákonom alebo na základe medzinárodnej zmluvy.

(3)

Štát môže zasahovať do činnosti obce alebo kraja len spôsobom, ktorý určí zákon.

(1)

Územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku. Spôsob vykonania miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon.

(2)

Povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 .

(3)

Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

§ 68 – Všeobecne záväzné nariadenia obcí

Obec a kraj môžu vo svojich veciach a na plnenie úloh zo zákona vydávať všeobecne záväzné nariadenia.

Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.

§ 69 – Orgány obce a kraja

(1)

Orgány obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta.

(2)

Zastupiteľstvo tvoria poslanci. Obyvatelia obce s trvalým pobytom ich volia na štyri roky v tajných voľbách.

(3)

Starostu volia obyvatelia obce s trvalým pobytom na štyri roky v tajných voľbách. Starosta vedie obec a zastupuje ju navonok. Zákon ustanoví dôvody a spôsob jeho odvolania.

(4)

Orgány kraja sú zastupiteľstvo kraja a predseda kraja.

(5)

Poslancov kraja volia obyvatelia s trvalým pobytom v kraji na štyri roky v tajných voľbách.

(6)

Predsedu kraja volia obyvatelia s trvalým pobytom v kraji na štyri roky v tajných voľbách. Zákon ustanoví dôvody a spôsob jeho odvolania. Predseda vedie kraj a zastupuje ho navonok.

(1)

Orgánmi obce sú

a)

obecné zastupiteľstvo,

b)

starosta obce.

(2)

Obecné zastupiteľstvo tvoria poslanci obecného zastupiteľstva. Poslancov volia na štvorročné obdobie obyvatelia obce, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Voľby poslancov sa uskutočňujú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním.

(3)

Starostu obce volia obyvatelia obce, ktorí majú na jej území trvalý pobyt, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie. Starosta obce je výkonným orgánom obce; vykonáva správu obce a zastupuje obec navonok. Dôvody a spôsob odvolania starostu pred uplynutím volebného obdobia ustanoví zákon.

(4)

Orgány vyššieho územného celku sú

a)

zastupiteľstvo vyššieho územného celku,

b)

predseda vyššieho územného celku.

(5)

Zastupiteľstvo vyššieho územného celku tvoria poslanci zastupiteľstva vyššieho územného celku. Poslancov volia obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v územnom obvode vyššieho územného celku, na štvorročné obdobie. Voľby poslancov sa uskutočňujú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním.

(6)

Predsedu vyššieho územného celku volia obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v územnom obvode vyššieho územného celku, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie. Dôvody a spôsob odvolania predsedu vyššieho územného celku pred uplynutím volebného obdobia ustanoví zákon. Predseda vyššieho územného celku je výkonným orgánom vyššieho územného celku, vykonáva správu vyššieho územného celku a zastupuje vyšší územný celok navonok.

§ 70 – Vyhlásenie obce za mesto

Zákon určí, kedy sa obec stane mestom. Zákon upraví aj názvy mestských orgánov.

Zákon ustanoví predpoklady a spôsob vyhlásenia obce za mesto; upraví aj názvy orgánov mesta.

§ 71 – Prenesenie štátnej správy na samosprávu

(1)

Zákon môže dať obci alebo kraju niektoré úlohy štátnej správy. Štát uhradí náklady.

(2)

Pri týchto úlohách môžu obec a kraj vydávať nariadenia. Vláda ich pri tom riadi a kontroluje. Podrobnosti ustanoví zákon.

(1)

Na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát.

(2)

Pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 72 – Národná rada Slovenskej republiky

Parlament je jediný orgán, ktorý prijíma ústavu a zákony na Slovensku.

Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

§ 73 – Poslanci Národnej rady SR

(1)

Parlament má 150 poslancov, ktorých volia na štyri roky.

(2)

Poslanci zastupujú občanov. Pracujú podľa svojho svedomia a nie sú viazaní príkazmi.

(3)

Volebné obdobie možno skrátiť uznesením, ktoré určí termín nových volieb. Návrh môže dať aspoň pätina poslancov. Uznesenie sa uverejní v Zbierke zákonov. Skrátené obdobie končí dňom konania volieb.

(1)

Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky.

(2)

Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

(3)

Prebiehajúce volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 možno skrátiť na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa určí čas vyhlásenia a konania volieb do Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh uznesenia o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky môže predložiť najmenej pätina poslancov. Uznesenie o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky sa uverejní v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Skrátené volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky uplynie dňom konania volieb do Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 74 – Voľby poslancov do parlamentu

(1)

Poslancov volia ľudia v priamych, tajných voľbách. Volí sa podľa pomerného zastúpenia.

(2)

Poslancom môže byť občan s volebným právom, ktorý má 21 rokov a trvalý pobyt na Slovensku.

(3)

Slovensko je pre voľby do parlamentu jeden volebný obvod.

(4)

Podrobnosti o voľbách ustanoví zákon.

(1)

Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním podľa zásad pomerného zastúpenia.

(2)

Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

(3)

Územie Slovenskej republiky tvorí pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky jeden volebný obvod.

(4)

Podrobnosti o voľbách poslancov ustanoví zákon.

§ 75 – Sľub poslanca Národnej rady

(1)

Poslanec pri prvej účasti na schôdzi skladá sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“

(2)

Ak odmietne sľub alebo ho dá s výhradou, príde o mandát.

(1)

Na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa poslanec zúčastňuje po prvý raz, skladá sľub, ktorý znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“.

(2)

Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu.

§ 76 – Overovanie platnosti volieb poslancov

Parlament overuje platnosť volieb poslancov.

Platnosť voľby poslancov overuje Národná rada Slovenskej republiky.

§ 77 – Nezlučiteľnosť funkcie poslanca

(1)

Poslanec nemôže byť súčasne sudcom, prokurátorom, verejným ochráncom práv, príslušníkom ozbrojených síl, príslušníkom polície ani poslancom Európskeho parlamentu.

(2)

Ak sa poslanec stane členom vlády, jeho mandát nezaniká, len sa nepoužíva.

(1)

Funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl, príslušníka ozbrojeného zboru a poslanca Európskeho parlamentu.

(2)

Ak bol poslanec vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje.

§ 78 – Imunita poslancov Národnej rady

(1)

Poslanca nemôžu stíhať za to, ako hlasoval v parlamente. Platí to aj po skončení jeho funkcií.

(2)

Za reči v parlamente ho nemôžu trestne stíhať, ani keď už nie je poslancom. Disciplinárne ho môže potrestať len parlament.

(3)

Poslanca nemôžu dať do väzby bez súhlasu parlamentu.

(4)

Ak ho prichytia pri trestnom čine, musia to hneď oznámiť predsedovi parlamentu a šéfovi imunitného výboru. Ak výbor nesúhlasí so zadržaním, musia ho hneď prepustiť.

(5)

Ak je poslanec vo väzbe, jeho mandát nezaniká, len sa nepoužíva.

(1)

Za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu.

(2)

Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky.

(3)

Poslanca nemožno vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky.

(4)

Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky a predsedovi Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky následný súhlas na zadržanie nedá, poslanec musí byť ihneď prepustený.

(5)

Ak je poslanec vo výkone väzby, jeho mandát nezaniká, iba sa neuplatňuje.

§ 79 – Odopretie svedectva poslancom

Poslanec nemusí svedčiť o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie. Platí to aj po skončení jeho mandátu.

Poslanec môže odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to aj keď prestal byť poslancom.

§ 80 – Interpelácia vlády a odpoveď poslanca

(1)

Poslanec sa môže pýtať vlády, člena vlády alebo šéfa štátneho úradu na veci v ich pôsobnosti. Odpoveď musí dostať do 30 dní.

(2)

O odpovediach sa v parlamente diskutuje. Túto diskusiu možno spojiť s hlasovaním o dôvere vo vládu.

(1)

Poslanec môže interpelovať vládu Slovenskej republiky, člena vlády Slovenskej republiky alebo vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti. Poslanec musí dostať odpoveď do 30 dní.

(2)

O odpovedi na interpelácie sa v Národnej rade Slovenskej republiky koná rozprava, ktorú možno spojiť s hlasovaním o dôvere.

§ 81 – Vzdanie sa mandátu poslanca

Poslanec sa môže vzdať mandátu ústne na schôdzi parlamentu. Ak mu v tom bránia vážne dôvody, môže tak urobiť písomne u predsedu. Vtedy mandát zanikne dňom doručenia tohto rozhodnutia predsedovi.

Poslanec sa môže svojho mandátu vzdať osobným vyhlásením na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Ak mu v tom bránia vážne okolnosti, môže tak urobiť písomne do rúk predsedu Národnej rady Slovenskej republiky; v takom prípade mandát poslanca zaniká dňom doručenia písomného rozhodnutia o vzdaní sa mandátu poslanca predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 81a – Zánik mandátu poslanca

Mandát poslanca zanikne:

a)

keď skončí volebné obdobie,

b)

keď sa poslanec mandátu vzdá,

c)

keď príde o voliteľnosť,

d)

keď parlament rozpustia,

e)

keď nastane nezlučiteľnosť funkcií,

f)

keď nadobudne právoplatnosť rozsudok, ktorým bol odsúdený za úmyselný trestný čin, alebo keď bol odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol o podmienečnom odklade trestu.

a)

uplynutím volebného obdobia,

b)

vzdaním sa mandátu,

c)

stratou voliteľnosti,

d)

rozpustením Národnej rady Slovenskej republiky,

e)

vznikom nezlučiteľnosti podľa čl. 77 ods. 1 ,

f)

dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol poslanec odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.

§ 82 – Zasadanie Národnej rady

(1)

Parlament zasadá stále.

(2)

Prvú schôdzu zvolá prezident do 30 dní od volieb. Ak tak neurobí, parlament sa zíde 30. deň po vyhlásení výsledkov volieb.

(3)

Parlament môže prerušiť zasadanie najviac na štyri mesiace v roku. Počas prerušenia pracujú predseda, podpredsedovia a výbory.

(4)

Predseda môže zvolať schôdzu skôr, ak o to požiada vláda alebo aspoň pätina poslancov.

(5)

Zasadanie končí uplynutím volebného obdobia alebo rozpustením parlamentu.

(1)

Národná rada Slovenskej republiky zasadá stále.

(2)

Ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolá prezident Slovenskej republiky tak, aby sa uskutočnila do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb. Ak tak neurobí, Národná rada Slovenskej republiky sa zíde tridsiaty deň po vyhlásení výsledkov volieb.

(3)

Národná rada Slovenskej republiky môže uznesením prerušiť svoje zasadanie. Dĺžka prerušenia nesmie presiahnuť štyri mesiace v roku. Počas prerušenia zasadania vykonávajú svoju pôsobnosť predseda, podpredsedovia a výbory Národnej rady Slovenskej republiky.

(4)

Počas prerušenia zasadania predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže zvolať schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj pred určeným termínom. Urobí tak vždy, ak o to požiada vláda Slovenskej republiky alebo najmenej pätina poslancov.

(5)

Zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky sa skončí uplynutím volebného obdobia alebo jej rozpustením.

§ 83 – Zvolávanie schôdzí parlamentu

(1)

Schôdze parlamentu zvoláva jeho predseda.

(2)

Predseda musí zvolať schôdzu aj vtedy, ak o to požiada aspoň pätina poslancov. Urobí tak do siedmich dní.

(3)

Schôdze sú verejné.

(4)

Neverejné môžu byť len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, alebo ak parlament rozhodne trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov.

(1)

Schôdze Národnej rady Slovenskej republiky zvoláva jej predseda.

(2)

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to požiada najmenej pätina jej poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.

(3)

Schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sú verejné.

(4)

Neverejné schôdze sa môžu konať len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, alebo v prípade, že sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov.

§ 84 – Hlasovanie v parlamente

(1)

Parlament môže rozhodovať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

(2)

Na platné rozhodnutie stačí súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak ústava neustanovuje inak.

(3)

Na súhlas s niektorými medzinárodnými zmluvami a na prijatie zákona vráteného prezidentom treba súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

(4)

Na zmenu ústavy, ústavný zákon, dôležité medzinárodné zmluvy, referendum o odvolaní prezidenta, obžalobu prezidenta, skrátenie volebného obdobia, vyhlásenie vojny a zrušenie rozhodnutia prezidenta treba súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

(5)

Na voľbu ústavného sudcu treba tiež tri pätiny všetkých poslancov. Ak sa ani v opakovanej voľbe nezvolí potrebný počet sudcov, stačí nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

(1)

Národná rada Slovenskej republiky je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.

(2)

Na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak táto ústava neustanovuje inak.

(3)

Na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 3 a 4 a na prijatie zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. o) je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

(4)

Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona, na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 , na prijatie uznesenia o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, na podanie obžaloby na prezidenta, na prijatie uznesenia o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky, na vypovedanie vojny inému štátu a na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

(5)

Súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov je potrebný aj na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu; ak Národná rada Slovenskej republiky nezvolí touto väčšinou potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu ani v opakovanej voľbe, v novej voľbe a každej ďalšej voľbe postačuje na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu súhlas aspoň nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

§ 85 – Účasť člena vlády na schôdzi parlamentu

Ak Národná rada alebo jej orgán požiada, člen vlády alebo vedúci štátneho úradu sa musí zúčastniť na ich schôdzi.

Na požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky alebo jej orgánu sa člen vlády Slovenskej republiky alebo vedúci iného orgánu štátnej správy musí zúčastniť na jej schôdzi, alebo na schôdzi jej orgánu.

§ 86 – Pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky

Parlament:

a)

prijíma ústavu a zákony a kontroluje ich dodržiavanie,

b)

schvaľuje zmluvu o spojení Slovenska s inými štátmi a jej vypovedanie,

c)

rozhoduje o konaní referenda,

d)

schvaľuje dôležité medzinárodné zmluvy o ľudských právach, politické, vojenské a hospodárske zmluvy a zmluvy, ktoré priamo ovplyvňujú práva a povinnosti ľudí,

e)

zriaďuje ministerstvá a štátne úrady,

f)

rokuje o pláne práce vlády, kontroluje ju a hlasuje o jej dôvere,

g)

schvaľuje štátny rozpočet a kontroluje jeho plnenie,

h)

rokuje o dôležitých otázkach politiky,

i)

môže zrušiť rozhodnutie prezidenta, ak odporuje demokracii a právnemu štátu,

j)

volí a odvoláva predsedu Najvyššieho kontrolného úradu a troch členov Súdnej rady,

k)

rozhoduje o vyhlásení vojny a mieri,

l)

schvaľuje vyslanie vojakov do zahraničia,

m)

schvaľuje prítomnosť cudzích vojakov na Slovensku,

n)

rozhoduje o skrátení vlastného volebného obdobia.

a)

uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú,

b)

ústavným zákonom schvaľovať zmluvu o vstupe do štátneho zväzku Slovenskej republiky s inými štátmi a o vypovedaní takejto zmluvy,

c)

rozhodovať o návrhu na vyhlásenie referenda,

d)

pred ratifikáciou vyslovovať súhlas s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, s medzinárodnými politickými zmluvami, s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy, s medzinárodnými zmluvami, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, s medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, s medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a zároveň rozhodovať o tom, či ide o medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ,

e)

zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy,

f)

rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom,

g)

schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet,

h)

rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky,

i)

uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) , ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon,

j)

voliť a odvolávať predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky,

k)

uznášať sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a po skončení vojny o uzavretí mieru,

l)

vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak nejde o prípad uvedený v čl. 119 písm. p),

m)

vysloviť súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky,

n)

uznášať sa o návrhu na skrátenie volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 87 – Prijatie a vyhlásenie zákona

(1)

Zákon môžu navrhnúť výbory parlamentu, poslanci a vláda.

(2)

Ak prezident vráti zákon s pripomienkami, parlament ho prerokuje znova. Ak ho opätovne schváli, musí sa vyhlásiť.

(3)

Zákon podpisujú prezident, predseda parlamentu a predseda vlády. Ak parlament schváli zákon napriek námietkam prezidenta a ten ho nepodpíše, vyhlási sa aj bez jeho podpisu.

(4)

Zákon platí od vyhlásenia. Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov ustanoví zákon.

(1)

Návrh zákona môžu podať výbory Národnej rady Slovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky.

(2)

Ak prezident Slovenskej republiky vráti zákon s pripomienkami, Národná rada Slovenskej republiky zákon opätovne prerokuje a v prípade jeho schválenia musí byť taký zákon vyhlásený.

(3)

Zákon podpisuje prezident Slovenskej republiky, predseda Národnej rady Slovenskej republiky a predseda vlády Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní schváli zákon aj napriek pripomienkam prezidenta Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky zákon nepodpíše, zákon sa vyhlási aj bez podpisu prezidenta Slovenskej republiky.

(4)

Zákon nadobúda platnosť vyhlásením. Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov, medzinárodných zmlúv a právne záväzných aktov medzinárodnej organizácie podľa čl. 7 ods. 2 ustanoví zákon.

§ 88 – Návrh na vyslovenie nedôvery vláde

(1)

Národná rada prerokuje návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo ministrovi, ak o to požiada aspoň pätina poslancov.

(2)

Nedôveru vyjadrí nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

(1)

Návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov.

(2)

Na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

§ 88a – Zrušenie rozhodnutia prezidenta

Národná rada prerokuje návrh na zrušenie rozhodnutia prezidenta o milosti, ak o to požiada aspoň pätina poslancov.

Návrh na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov.

§ 89 – Pravomoci predsedu parlamentu

(1)

Predsedu volí a odvoláva Národná rada tajne nadpolovičnou väčšinou. Zodpovedá len Národnej rade.

(2)

Predseda:

a)

zvoláva a vedie schôdze,

b)

podpisuje ústavu a zákony,

c)

prijíma sľub poslancov,

d)

vyhlasuje voľby do Národnej rady, voľbu prezidenta a voľby do samosprávy,

e)

vyhlasuje referendum o odvolaní prezidenta,

f)

robí aj ďalšie veci, ktoré určí zákon.

(3)

Predseda zostáva v úrade aj po voľbách, kým si Národná rada nezvolí nového.

(1)

Predsedu Národnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva v tajnom hlasovaní Národná rada Slovenskej republiky nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Predseda je zodpovedný len Národnej rade Slovenskej republiky.

(2)

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky

a)

zvoláva a riadi schôdze Národnej rady Slovenskej republiky,

b)

podpisuje ústavu, ústavné zákony a zákony,

c)

prijíma sľub poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

d)

vyhlasuje voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, voľbu prezidenta Slovenskej republiky a voľby do orgánov územnej samosprávy,

e)

vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky,

f)

vykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon.

(3)

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia, kým si Národná rada Slovenskej republiky nezvolí nového predsedu.

§ 90 – Zastupovanie predsedu parlamentu podpredsedami

(1)

Predsedu zastupujú podpredsedovia. Volí ich a odvoláva Národná rada tajne nadpolovičnou väčšinou. Podpredseda zodpovedá Národnej rade.

(2)

Na podpredsedu sa vzťahuje článok 89 ods. 3.

(1)

Predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zastupujú podpredsedovia. Tajným hlasovaním ich volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky je zodpovedný Národnej rade Slovenskej republiky.

(2)

Ustanovenie čl. 89 ods. 3 platí aj pre podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 91 – Vedenie parlamentu

Predseda a podpredsedovia riadia a organizujú prácu Národnej rady.

Činnosť Národnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje predseda a podpredsedovia.

§ 92 – Výbory Národnej rady

(1)

Národná rada si zriaďuje výbory. Ich predsedov volí tajne.

(2)

Zákon určí, ako rokuje Národná rada a jej výbory.

(1)

Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány; ich predsedov volí tajným hlasovaním.

(2)

Rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov ustanoví zákon.

§ 93 – Referendum o vstupe do zväzku štátov

(1)

Vstup do alebo vystúpenie z medzinárodného zväzku sa musí potvrdiť referendom.

(2)

Referendum môže byť aj o iných dôležitých otázkach.

(3)

O základných právach, daniach, odvodoch a rozpočte sa referendum robiť nemôže.

(1)

Zákon určí, ako sa robí referendum.

Spôsob vykonania referenda ustanoví zákon.

§ 101 – Funkcie a voľba prezidenta

(1)

Prezident je hlava štátu. Zastupuje Slovensko navonok aj doma. Rozhoduje podľa svojho svedomia a nie je viazaný príkazmi.

(2)

Prezidenta volíme v priamych voľbách tajne na 5 rokov. Voliť môže každý, kto môže voliť do Národnej rady.

(3)

Kandidáta môže navrhnúť 15 poslancov alebo 15 000 občanov petíciou. Návrhy treba dať predsedovi Národnej rady do 21 dní od vyhlásenia volieb.

(4)

Prezidentom je ten, kto získa nadpolovičnú väčšinu hlasov. Ak nikto, ide sa do druhého kola do 14 dní. Do druhého kola postúpia dvaja s najviac hlasmi. Vyhrá ten s najviac hlasmi.

(5)

Ak jeden z dvoch postúpivších vypadne, ide ďalší s najviac hlasmi. Ak nie sú dvaja, volby sa zopakujú do 60 dní.

(6)

Ak je len jeden kandidát, stačí nadpolovičná väčšina hlasov zúčastnených.

(7)

Prezident nastúpi do úradu zložením sľubu. Sľub dáva napoludnie v deň konca mandátu predchádzajúceho prezidenta.

(8)

Ak prezident skončil skôr, nový dáva sľub napoludnie nasledujúci deň po vyhlásení výsledkov.

(9)

Ústavný súd rozhoduje, či boli voľby v poriadku.

(10)

Podrobnosti volieb určí zákon.

(1)

Hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

(2)

Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.

(3)

Kandidátov na prezidenta navrhuje najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, a to na základe petície podpísanej najmenej 15 000 občanmi. Návrhy na voľbu sa odovzdávajú predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky najneskôr do 21 dní od vyhlásenia volieb.

(4)

Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov. Ak ani jeden z kandidátov nezíska potrebnú väčšinu hlasov voličov, koná sa do 14 dní druhé kolo volieb. Do druhého kola volieb postupujú tí dvaja kandidáti, ktorí získali najväčší počet platných hlasov. V druhom kole volieb je za prezidenta zvolený ten kandidát, ktorý získal najväčší počet platných hlasov zúčastnených voličov.

(5)

Ak jeden z dvoch kandidátov, ktorí získali v prvom kole volieb najviac platných hlasov, prestane byť voliteľný za prezidenta pred druhým kolom volieb alebo ak sa práva kandidovať vzdá, postupuje do druhého kola volieb kandidát, ktorý v prvom kole volieb získal ďalší najvyšší počet platných hlasov. Ak pre druhé kolo volieb nie sú dvaja kandidáti, druhé kolo volieb sa neuskutoční a predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási do siedmich dní nové voľby tak, aby sa uskutočnili do 60 dní od ich vyhlásenia.

(6)

Ak sa o funkciu prezidenta uchádza iba jeden kandidát, koná sa voľba tak, že sa o ňom hlasuje; za prezidenta je zvolený, ak získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov zúčastnených voličov.

(7)

Zvolený kandidát sa ujíma funkcie prezidenta zložením sľubu. Sľub skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky napoludnie v deň, v ktorom sa má skončiť volebné obdobie predchádzajúceho prezidenta.

(8)

Ak bolo volebné obdobie prezidenta skončené predčasne, zvolený kandidát skladá svoj sľub a ujíma sa funkcie prezidenta napoludnie v nasledujúci deň po dni, v ktorom boli vyhlásené výsledky volieb.

(9)

O ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky.

(10)

Podrobnosti o voľbách prezidenta ustanoví zákon.

§ 102 – Právomoci prezidenta

(1)

Prezident:

a)

zastupuje štát navonok, dojednáva a schvaľuje medzinárodné zmluvy. Môže to preniesť na vládu,

b)

môže požiadať Ústavný súd, aby skontroloval, či medzinárodná zmluva súhlasí s ústavou,

c)

menuje a odvoláva veľvyslancov,

d)

zvoláva prvé zasadnutie novej Národnej rady,

e)

môže rozpustiť Národnú radu, ak dlho neschváli program vlády, nerozhodne o dôvere vláde, nemôže sa uznášať dlhšie ako 3 mesiace, alebo preruší zasadanie na dlho. Toto nesmie urobiť 6 mesiacov pred koncom svojho mandátu, počas vojny alebo výnimočného stavu. Musí rozpustiť Národnú radu, ak ho ľudia v referende neodvolali,

f)

podpisuje zákony,

g)

menuje a odvoláva predsedu a členov vlády, prideľuje im ministerstvá a prijíma ich demisiu,

h)

menuje a odvoláva šéfov úradov, štátnych úradníkov a ďalších podľa zákona. Menuje a odvoláva rektorov, profesorov a povyšuje generálov,

i)

udeľuje vyznamenania,

j)

odpúšťa tresty a udeľuje milosť,

k)

velí armáde,

l)

vyhlasuje vojnu podľa rozhodnutia Národnej rady, ak je Slovensko napadnuté, a uzatvára mier,

m)

na návrh vlády môže vyhlásiť mobilizáciu, vojnový stav alebo výnimočný stav,

n)

vyhlasuje referendum,

o)

môže do 15 dní vrátiť zákon Národnej rade s pripomienkami,

p)

podáva správy o stave krajiny,

r)

môže žiadať od vlády informácie,

s)

menuje a odvoláva sudcov Ústavného súdu, jeho predsedu a podpredsedu. Prijíma ich sľub a sľub generálneho prokurátora,

t)

menuje a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady. Prijíma sľub sudcov,

u)

rozhoduje o poverení vlády.

(2)

Rozhodnutie prezidenta o veľvyslancoch, amnestii a velení armády platí, ak ho podpíše predseda vlády alebo minister. Vtedy zaň zodpovedá vláda.

(3)

Ústavný zákon určí podmienky vojny, výnimočného stavu a núdzového stavu.

(4)

Zákon môže upraviť podrobnosti právomocí prezidenta.

(1)

Prezident

a)

zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,

b)

môže podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,

c)

prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií,

d)

zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky,

e)

môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky, ak Národná rada Slovenskej republiky v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády Slovenskej republiky neschválila jej programové vyhlásenie, ak sa Národná rada Slovenskej republiky neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada Slovenskej republiky nebola dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na schôdzu, alebo ak zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky bolo prerušené na dlhší čas, ako dovoľuje ústava. Toto právo nemôže uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobia, počas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu. Prezident rozpustí Národnú radu Slovenskej republiky v prípade, ak v ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta nebol prezident odvolaný,

f)

podpisuje zákony,

g)

vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116 ,

h)

vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon; vymenúva a odvoláva rektorov vysokých škôl, vymenúva a odvoláva vysokoškolských profesorov, vymenúva a povyšuje generálov,

i)

udeľuje vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán,

j)

odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie,

k)

je hlavným veliteľom ozbrojených síl,

l)

vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier,

m)

môže na návrh vlády Slovenskej republiky nariadiť mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlásiť vojnový stav alebo vyhlásiť výnimočný stav a ich skončenie,

n)

vyhlasuje referendum,

o)

môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona,

p)

podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach,

r)

má právo vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh,

s)

vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora,

t)

vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov,

u)

rozhoduje o poverení vlády a dáva súhlas na výkon jej pôsobnosti podľa čl. 115 ods. 3 .

(2)

Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a podľa písmena j) , ak ide o udelenie amnestie, a podľa písmena k) je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.

(3)

Podmienky vypovedania vojny, vyhlásenia vojnového stavu, vyhlásenia výnimočného stavu, vyhlásenia núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu ustanoví ústavný zákon.

(4)

Podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon.

§ 103 – Voľba prezidenta Slovenska

(1)

Prezidentom môže byť každý občan, ktorý môže byť poslancom Národnej rady a v deň volieb má aspoň 40 rokov.

(2)

Ten istý človek môže byť prezidentom najviac dvakrát po sebe.

(3)

Predseda Národnej rady vyhlási voľby tak, aby prvé kolo bolo najneskôr 60 dní pred koncom mandátu súčasného prezidenta. Ak prezident odíde skôr, predseda vyhlási voľby do 7 dní a prvé kolo bude do 60 dní od vyhlásenia.

(4)

Ak sa stane prezidentom poslanec, člen vlády, sudca, prokurátor, vojak, policajt, predseda alebo podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu, v deň zvolenia končí vo svojej starej funkcii.

(5)

Prezident nesmie mať inú platenú prácu, živnosť ani podnikať. Nesmie byť v orgáne firmy, ktorá podniká.

(6)

Prezident môže kedykoľvek odstúpiť. Funkcia mu končí v deň, keď doručí písomné oznámenie predsedovi Ústavného súdu.

(7)

Predseda Ústavného súdu písomne oznámi odstúpenie prezidenta predsedovi Národnej rady.

(1)

Za prezidenta možno zvoliť každého občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 40 rokov.

(2)

Tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.

(3)

Voľbu prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa prvé kolo volieb uskutočnilo najneskôr 60 dní pred uplynutím funkčného obdobia úradujúceho prezidenta. Ak sa úrad prezidenta uvoľní pred uplynutím funkčného obdobia, predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási voľbu prezidenta do siedmich dní tak, aby sa prvé kolo volieb uskutočnilo najneskôr do 60 dní odo dňa vyhlásenia voľby prezidenta.

(4)

Ak za prezidenta bude zvolený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen vlády Slovenskej republiky, sudca, prokurátor, príslušník ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru, predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, odo dňa zvolenia prestane vykonávať svoju doterajšiu funkciu.

(5)

Prezident nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť a nesmie byť členom orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť.

(6)

Prezident sa môže kedykoľvek svojej funkcie vzdať; jeho funkčné obdobie sa skončí dňom doručenia písomného oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi Ústavného súdu Slovenskej republiky.

(7)

Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky písomne oznámi vzdanie sa funkcie prezidenta predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 104 – Sľub prezidenta Slovenskej republiky

(1)

Prezident prisahá pred Národnou radou do rúk predsedovi Ústavného súdu. Sľub znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho národa, menšín a etnických skupín. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov a budem chrániť ústavu a zákony.“

(2)

Ak prezident odmietne sľub alebo ho dá s výhradou, voľba je neplatná.

(1)

Prezident skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“.

(2)

Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok neplatnosť voľby prezidenta.

§ 105 – Dočasné prenesenie právomocí prezidenta

(1)

Ak nie je prezident zvolený, alebo ak skončí pred nástupom nového, alebo nemôže pracovať zo závažných dôvodov, niektoré právomoci prejdú na vládu a iné na predsedu Národnej rady. Vláda môže poveriť svojho predsedu. Predseda vlády vtedy velí armáde.

(2)

Ak prezident nemôže pracovať dlhšie ako 6 mesiacov, Ústavný súd vyhlási, že funkcia je voľná. Vtedy končí mandát súčasnému prezidentovi.

(1)

Ak nie je prezident zvolený alebo ak sa funkcia prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. a) , b) , c) , n) a o) prechádzajú na vládu Slovenskej republiky. Vláda môže v tom čase poveriť svojho predsedu vykonávaním niektorých právomocí prezidenta. Na predsedu vlády prechádza v tom čase hlavné velenie ozbrojených síl. Oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. d) , g) , h) , l) , m) , s) a t) prechádzajú v tom čase na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

(2)

Ak prezident nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov, Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlási, že funkcia prezidenta sa uvoľnila. Dňom tohto vyhlásenia sa skončí funkčné obdobie doterajšieho prezidenta.

§ 106 – Odvolanie prezidenta ľudovým hlasovaním

(1)

Prezidenta môžu odvolať občania v referende. Predseda Národnej rady vyhlási referendum do 30 dní od rozhodnutia Národnej rady, ktoré schválila aspoň tri pätiny poslancov. Referendum bude do 60 dní od vyhlásenia.

(2)

Prezident odíde, ak za odvolanie hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých voličov.

(3)

Ak prezident nebol odvolaný, do 30 dní rozpustí Národnú radu a začína mu nové volebné obdobie. Predseda vyhlási voľby do 7 dní.

(4)

Podrobnosti odvolania určí zákon.

(1)

Prezidenta možno odvolať z funkcie pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky prijatého najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia uznesenia tak, aby sa ľudové hlasovanie vykonalo do 60 dní od jeho vyhlásenia.

(2)

Prezident je odvolaný, ak za jeho odvolanie v ľudovom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov.

(3)

Ak prezident nebol v ľudovom hlasovaní odvolaný, rozpustí prezident Národnú radu Slovenskej republiky do 30 dní od vyhlásenia výsledkov ľudového hlasovania. V takom prípade začína prezidentovi plynúť nové volebné obdobie. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási voľby do Národnej rady Slovenskej republiky do siedmich dní od jej rozpustenia.

(4)

Podrobnosti o odvolaní prezidenta ustanoví zákon.

§ 107 – Stíhanie prezidenta za zločiny

Prezidenta môžu súdiť len za úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizradu. Parlament rozhodne o obžalobe trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Obžalobu podá parlament na Ústavný súd, ktorý rozhodne v pléne. Ak ho súd odsúdi, prezident príde o funkciu a nemôže byť znovu zvolený.

Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodne v pléne. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

§ 108 – Vláda Slovenskej republiky

Vláda je najvyšším orgánom výkonnej moci.

Vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci.

§ 109 – Zloženie a nezlučiteľnosť funkcie vlády

(1)

Vládu tvorí predseda, podpredsedovia a ministri.

(2)

Minister nemôže byť poslancom, pracovať na inom štátnom úrade, podnikať ani robiť inú zárobkovú činnosť. Môže však spravovať svoj majetok a venovať sa vede, výučbe, literatúre alebo umeniu.

(1)

Vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov.

(2)

Výkon funkcie člena vlády je nezlučiteľný s výkonom poslaneckého mandátu, s výkonom funkcie v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, alebo s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.

§ 110 – Vymenovanie predsedu vlády

(1)

Prezident vymenúva a odvoláva predsedu vlády.

(2)

Predsedom môže byť občan, ktorý môže kandidovať do parlamentu.

(1)

Predsedu vlády vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky.

(2)

Za predsedu vlády môže byť vymenovaný každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 111 – Vymenovanie členov vlády prezidentom

Prezident na návrh predsedu vlády vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich vedením ministerstiev. Za podpredsedu alebo ministra môže vymenovať iba občana, ktorý môže kandidovať do Národnej rady.

Na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev. Za podpredsedu vlády a ministra môže vymenovať občana, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 112 – Členovia vlády skladajú do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub:

Návrh na odvolanie ministra môže dať prezidentovi aj predseda vlády.

(5)

Ak dá výpoveď predseda vlády, dá ju celá vláda.

(6)

Ak parlament vysloví nedôveru predsedovi vlády, prezident ho odvolá. Odvolanie predsedu znamená odstúpenie celej vlády.

(7)

Ak prezident prijme demisiu ministra alebo ho odvolá, určí, kto dočasne prevezme jeho úrad.

(1)

Člen vlády je za výkon svojej funkcie zodpovedný Národnej rade Slovenskej republiky.

(2)

Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi Slovenskej republiky.

(3)

Národná rada Slovenskej republiky môže vysloviť nedôveru aj jednotlivému členovi vlády; v tomto prípade prezident Slovenskej republiky člena vlády odvolá.

(4)

Návrh na odvolanie člena vlády môže podať prezidentovi Slovenskej republiky aj predseda vlády.

(5)

Ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.

(6)

Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví nedôveru predsedovi vlády, prezident Slovenskej republiky ho odvolá. Odvolanie predsedu vlády má za následok odstúpenie vlády.

(7)

Ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal.

§ 117 – Demisia vlády po voľbách

Vláda podá demisiu po prvej schôdzi nového parlamentu. Pokračuje vo funkcii, kým nevznikne nová vláda.

Vláda podá demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky; vláda však vykonáva svoju funkciu až do utvorenia novej vlády.

§ 118 – Rokovanie a rozhodovanie vlády

(1)

Vláda môže rokovať, ak je prítomná viac ako polovica jej členov.

(2)

Na schválenie rozhodnutia potrebuje súhlas viac ako polovice všetkých členov.

(1)

Vláda je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov.

(2)

Na prijatie uznesenia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády.

§ 119 – Pôsobnosť vlády

a)

o návrhoch zákonov,

b)

o nariadeniach vlády,

c)

o vládnom programe a jeho plnení,

d)

o dôležitých opatreniach pre hospodársku a sociálnu politiku štátu,

e)

o návrhu štátneho rozpočtu a vyúčtovania,

f)

o medzinárodných zmluvách, ktoré má vláda dojednať na základe poverenia prezidenta,

g)

o tom, že členovia vlády môžu dojednávať medzinárodné zmluvy (podľa čl. 102 ods. 1 písm. a)),

h)

o návrhu na Ústavný súd, aby skontroloval súlad medzinárodnej zmluvy (ktorá potrebuje súhlas parlamentu) s ústavou,

i)

o dôležitých otázkach domácej a zahraničnej politiky,

j)

o predložení návrhu zákona alebo iného dôležitého opatrenia na verejnú diskusiu,

k)

o žiadosti o vyslovenie dôvery,

l)

o udelení amnestie za priestupky,

m)

o menovaní a odvolávaní štátnych funkcionárov (podľa zákona) a troch členov Súdnej rady,

n)

o návrhoch na vyhlásenie vojnového stavu, mobilizácie, výnimočného stavu a ich skončenie; o vyhlásení a skončení núdzového stavu,

o)

o vyslaní našich vojakov na humanitárnu pomoc, cvičenia alebo mierové misie do zahraničia; o súhlase s prítomnosťou cudzích vojakov na našom území (humanitárna pomoc, cvičenia, mierové misie); o súhlase s prechodom cudzích vojakov cez naše územie,

p)

o vyslaní našich vojakov do zahraničia na spoločnú obranu proti napadnutiu (maximálne na 60 dní); parlament musí o tom okamžite vedieť,

r)

o ďalších otázkach, ak to určí zákon.

a)

o návrhoch zákonov,

b)

o nariadeniach vlády,

c)

o programe vlády a o jeho plnení,

d)

o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky,

e)

o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu,

f)

o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky,

g)

o súhlase s prenesením dojednávania medzinárodných zmlúv podľa čl. 102 ods. 1 písm. a) na jej jednotlivých členov,

h)

o podaní návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou a s ústavným zákonom,

i)

o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky,

j)

o podaní návrhu zákona alebo iného závažného opatrenia na verejnú diskusiu,

k)

o tom, že požiada o vyslovenie dôvery,

l)

o udelení amnestie vo veciach priestupkov,

m)

o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky,

n)

o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu,

o)

o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky,

p)

o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a to najdlhšie na čas 60 dní; toto rozhodnutie vláda bezodkladne oznámi Národnej rade Slovenskej republiky,

r)

o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.

§ 120 – Nariadenia vlády

(1)

Na splnenie zákona môže vláda vydávať nariadenia.

(2)

Ak to zákon povoľuje, vláda môže vydávať nariadenia aj na splnenie Európskej dohody o pridružení a medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2.

(3)

Predseda vlády podpisuje nariadenia.

(4)

Nariadenia sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý určí zákon.

(1)

Na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia.

(2)

Ak tak ustanoví zákon, vláda je oprávnená vydávať nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej a na vykonanie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2 .

(3)

Nariadenie vlády podpisuje predseda vlády.

(4)

Nariadenie vlády sa musí vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

§ 121 – Amnestia za priestupky vládou

Vláda môže udeľovať amnestie za priestupky. Podrobnosti určí zákon.

Vláda má právo udeľovať amnestiu vo veciach priestupkov. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 122 – Orgány štátnej správy

Ústredné aj miestne orgány štátnej správy sa zakladajú zákonom.

Ústredné orgány štátnej správy a miestne orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom.

§ 123 – Vydávanie právnych predpisov štátnou správou

Ministerstvá a iné úrady môžu vydávať právne predpisy, ak im to zákon dovoľuje. Tieto predpisy sa zverejňujú spôsobom, ktorý určí zákon.

Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

§ 124 – Ústavný súd SR - ochrana ústavnosti

Ústavný súd je nezávislý súd, ktorý chráni ústavu.

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

§ 125 – Pôsobnosť Ústavného súdu

(1)

Ústavný súd kontroluje súlad týchto právnych predpisov:

a)

Zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami (ktoré schválil parlament a boli riadne vyhlásené).

b)

Nariadení vlády a právnych predpisov ministerstiev s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi.

c)

Všeobecne záväzných nariadení (podľa čl. 68) s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi (ak o tom nerozhoduje iný súd).

d)

Právnych predpisov miestnych úradov a samosprávy s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, zákonmi, nariadeniami vlády a predpismi ministerstiev (ak o tom nerozhoduje iný súd).

(2)

Ak ústavný súd začne konanie, môže dočasne pozastaviť platnosť predpisu. Stane sa tak, ak by jeho ďalšie používanie ohrozilo základné práva, spôsobilo veľkú škodu alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

(3)

Ak ústavný súd rozhodne, že predpis nie je v súlade, predpis prestanie platiť. Ten, kto ho vydal, má šesť mesiacov na nápravu. Ak to neurobí, predpis stratí platnosť po šiestich mesiacoch od rozhodnutia súdu.

(4)

Ústavný súd nekontroluje návrhy zákonov pred ich prijatím. Ani nekontroluje, či ústavný zákon súhlasí s ústavou.

(5)

Dočasné pozastavenie platnosti skončí vyhlásením konečného rozhodnutia. Alebo skôr, ak súd rozhodne, že dôvody na pozastavenie pominuli.

(6)

Rozhodnutia ústavného súdu sa vyhlasujú rovnako ako zákony. Sú záväzné pre všetkých.

(1)

Ústavný súd rozhoduje o súlade

a)

zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

b)

nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi,

c)

všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,

d)

všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.

(2)

Ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

(3)

Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

(4)

Ústavný súd nerozhoduje o súlade návrhu zákona alebo návrhu iného všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, s medzinárodnou zmluvou, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo s ústavným zákonom. Ústavný súd nerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou.

(5)

Platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení zaniká vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu ústavný súd už predtým nezrušil, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.

(6)

Rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

§ 125a – Kontrola medzinárodných zmlúv ústavným súdom

(1)

Ústavný súd kontroluje, či medzinárodné zmluvy (ktoré potrebujú súhlas parlamentu) súhlasia s ústavou alebo ústavným zákonom.

(2)

Návrh môže dať prezident alebo vláda predtým, ako zmluvu predložia parlamentu.

(3)

Súd rozhodne v zákonom určenej lehote. Ak zmluva nesúhlasí s ústavou, nesmie sa ratifikovať.

(1)

Ústavný súd rozhoduje o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(2)

Návrh na rozhodnutie podľa odseku 1 môže podať ústavnému súdu prezident Slovenskej republiky alebo vláda pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky.

(3)

Ústavný súd rozhodne o návrhu podľa odseku 2 do lehoty ustanovenej zákonom; ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, takú medzinárodnú zmluvu nemožno ratifikovať.

§ 125b – Kontrola referenda Ústavným súdom

(1)

Ústavný súd kontroluje, či téma referenda (z petície alebo rozhodnutia parlamentu podľa čl. 95 ods. 1) súhlasí s ústavou alebo ústavným zákonom.

(2)

Prezident môže dať návrh súdu pred vyhlásením referenda, ak si nie je istý súladom s ústavou.

(3)

Súd rozhodne do 60 dní. Ak rozhodne, že téma nesúhlasí s ústavou, referendum sa nesmie vyhlásiť.

(1)

Ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1 , je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(2)

Návrh na rozhodnutie podľa odseku 1 môže podať ústavnému súdu prezident Slovenskej republiky pred vyhlásením referenda, ak má pochybnosti, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1 , je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(3)

Ústavný súd rozhodne o návrhu podľa odseku 2 do 60 dní odo dňa jeho doručenia; ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1 , nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, referendum nemožno vyhlásiť.

§ 126 – Rozhodovanie kompetenčných sporov ústavným súdom

(1)

Ústavný súd rozhoduje, kto má pravdu, keď si Najvyšší súd a Najvyšší správny súd spor o právomoci. Rovnako rozhoduje spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak o tom nemá rozhodovať niekto iný.

(2)

Ústavný súd rozhoduje, keď nie je jasné, či má Najvyšší kontrolný úrad právo niečo kontrolovať.

(1)

Ústavný súd rozhoduje kompetenčné spory medzi Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky. Ústavný súd rozhoduje kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán.

(2)

Ústavný súd rozhoduje v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

§ 127 – Sťažnosti na Ústavný súd

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach ľudí a firiem, ak tvrdia, že niekto porušil ich základné práva alebo slobody. To platí aj pre práva zo zmluvy, ktorú Slovensko schválilo. Rozhoduje, ak o veci nekoná iný súd.

(2)

Ak súd sťažnosti vyhovie, povie, čím boli práva porušené, a zruší rozhodnutie alebo zásah. Ak išlo o nečinnosť, môže prikázať, aby dotyčný konal. Môže vec vrátiť na prešetrenie, zakázať ďalšie porušovanie alebo prikázať nápravu.

(3)

Súd môže dať peniaze ako odškodnenie tomu, komu boli porušené práva.

(4)

Rozhodnutie ústavného súdu nebráni tomu, aby postihnutý žiadal náhradu škody od toho, kto práva porušil.

(5)

So sťažnosťou možno požiadať, aby senát preskúmal, či zákon nie je v rozpore s ústavou. Ak senát súhlasí, preruší konanie a začne konanie o súlade zákona. Názor ústavného súdu je pre senát záväzný.

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

(2)

Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

(3)

Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

(4)

Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.

(5)

Spolu so sťažnosťou podľa odseku 1 možno podať návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 , že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Ak senát ústavného súdu dospeje k záveru, že tento návrh je dôvodný, konanie o sťažnosti preruší a podá návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre senát ústavného súdu záväzný.

§ 127a – Sťažnosť samosprávy na ústavný súd

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach samosprávy proti rozhodnutiam alebo zásahom, ktoré sú proti ústave alebo zákonu. Rozhoduje, ak o tom nekoná iný súd.

(2)

Ak súd vyhovie sťažnosti, vysvetlí, v čom je problém a aký zákon bol porušený. Zruší napadnuté rozhodnutie alebo zakáže pokračovať v porušovaní. Ak je to možné, prikáže nápravu.

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

(2)

Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti orgánu územnej samosprávy, vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie, zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením.

§ 128 – Výklad ústavy ústavným súdom

Ak niekto spochybňuje význam ústavy alebo ústavného zákona, ústavný súd podá výklad. Rozhodnutie sa vyhlasuje ako zákon a je záväzné pre všetkých od dňa vyhlásenia.

Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

§ 129 – Pôsobnosť Ústavného súdu pri voľbách a referende

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiu o overení mandátu poslanca.

(2)

Kontroluje, či boli voľby prezidenta, parlamentu a Európskeho parlamentu v súlade so zákonom.

(3)

Rovnako rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a hlasovania o odvolaní prezidenta.

(4)

Skúma, či rozhodnutie o rozpustení politickej strany je v poriadku.

(5)

Rozhoduje o obžalobe parlamentu proti prezidentovi za úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizradu.

(6)

Kontroluje, či vyhlásenie výnimočného alebo núdzového stavu bolo v súlade s ústavou.

(7)

Tieto rozhodnutia sú záväzné pre všetkých. Príslušné orgány ich musia rýchlo vykonať. Podrobnosti upraví zákon.

(1)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

(2)

Ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb do Európskeho parlamentu.

(3)

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

(4)

Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi.

(5)

Ústavný súd rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady.

(6)

Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(7)

Rozhodnutia ústavného súdu podľa predchádzajúcich odsekov sú záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán verejnej moci je povinný bez zbytočného odkladu zabezpečiť ich vykonanie. Podrobnosti ustanoví zákon.

§ 129a – Kontrola zrušenia amnestie ústavným súdom

Ústavný súd rozhoduje, či zrušenie amnestie alebo milosti parlamentom je v súlade s ústavou. Konanie začne aj bez návrhu.

Ústavný súd rozhoduje o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd začne konanie vo veci podľa prvej vety bez návrhu; čl. 125 sa použije primerane.

§ 130 – Navrhovatelia konania pred Ústavným súdom

(1)

Návrh na začatie konania môžu podať:

a)

aspoň pätina poslancov,

b)

prezident,

c)

vláda,

d)

súd,

e)

senát ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 5,

f)

generálny prokurátor,

g)

predseda Súdnej rady vo veciach týkajúcich sa súdnictva,

h)

verejný ochranca práv, ak ide o ohrozenie základných práv,

i)

Najvyšší kontrolný úrad v určitých prípadoch,

j)

každý, koho sa vec týka podľa čl. 127 a 127a,

k)

každý, kto spochybňuje kontrolnú pôsobnosť NKÚ.

(2)

Zákon určí, kto môže podať návrh podľa čl. 129.

(1)

Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

a)

najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b)

prezident Slovenskej republiky,

c)

vláda Slovenskej republiky,

d)

súd,

e)

senát ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 5 ,

f)

generálny prokurátor,

g)

predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva,

h)

verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 , ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

i)

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2 ,

j)

každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a ,

k)

každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2 .

(2)

Zákon ustanoví, kto má právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 129 .

§ 131 – Rozhodovanie ústavného súdu

(1)

Ústavný súd rozhoduje v pléne o dôležitých veciach uvedených v konkrétnych článkoch, o zjednocovaní právnych názorov, vnútorných záležitostiach a rozpočte. Plénum rozhoduje nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa neujednotí vo veci podľa čl. 129a, konanie sa zastaví.

(2)

O ostatných veciach rozhodujú trojčlenné senáty nadpolovičnou väčšinou.

(1)

Ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 105 ods. 2 , čl. 107 , čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) , čl. 125a ods. 1 , čl. 125b ods. 1 , čl. 126 , čl. 128 , čl. 129 ods. 2 až 6 , čl. 129a , čl. 136 ods. 2 a 3 , čl. 138 ods. 2 písm. b) a c) , o zjednocovaní právnych názorov senátov, o úprave svojich vnútorných pomerov a o návrhu rozpočtu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa ústavný súd vo veci podľa čl. 129a neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, konanie sa zastaví.

(2)

O ostatných veciach rozhoduje ústavný súd v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

§ 133 – Rozhodnutia ústavného súdu

Proti rozhodnutiu ústavného súdu sa nemožno odvolať. Výnimka je, ak medzinárodný orgán rozhodne, že Slovensko musí vec znovu prešetriť.

Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

§ 134 – Vymenovanie sudcov Ústavného súdu

(1)

Ústavný súd má trinásť sudcov.

(2)

Prezident ich vymenúva na návrh parlamentu. Parlament navrhuje dvakrát toľko kandidátov, koľko treba. Hlasuje verejne po vypočutí kandidátov. Ak parlament nezvolí dosť kandidátov do dvoch mesiacov od skončenia mandátu alebo do šiestich mesiacov od odchodu sudcu, prezident môže vymenovať sudcov zo zvolených kandidátov.

(3)

Mandát trvá dvanásť rokov. Sudca zostáva vo funkcii aj po skončení mandátu, kým nezloží sľub nový sudca.

(4)

Sudcom môže byť občan SR, ktorý môže byť zvolený do parlamentu, má aspoň 40 rokov, je bezúhonný, má vysokoškolské právnické vzdelanie a aspoň 15 rokov právnej praxe. Jeho charakter zaručuje, že bude pracovať poctivo. Nikto nemôže byť sudcom dvakrát.

(5)

Sudca skladá sľub do rúk prezidenta: "Sľubujem na česť a svedomie, že budem chrániť práva človeka, princípy právneho štátu, riadiť sa ústavou a zákonom a rozhodovať nezávisle a nestranne."

(6)

Funkcie sa ujme zložením sľubu.

(1)

Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.

(2)

(1)

Sudca sa môže funkcie vzdať písomným oznámením predsedovi. Funkcia mu skončí na konci mesiaca, keď doručil oznámenie.

(2)

Prezident odvolá sudcu, ak:

a)

bol odsúdený za úmyselný trestný čin alebo trestný čin bez podmienečného odkladu trestu,

b)

ústavný súd ho potrestal disciplinárne za čin nezlučiteľný s funkciou,

c)

nezúčastňuje sa na konaní dlhšie ako rok,

d)

už nemôže byť zvolený do parlamentu.

(3)

Funkcia končí posledný deň mesiaca, keď sudca dovŕši 72 rokov.

(1)

Sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením predsedovi ústavného súdu. Jeho funkcia v takom prípade zaniká uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.

(2)

Prezident Slovenskej republiky sudcu ústavného súdu odvolá

a)

na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,

b)

na základe disciplinárneho rozhodnutia ústavného súdu za čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu,

c)

ak ústavný súd oznámil, že sudca sa nezúčastňuje na konaní ústavného súdu dlhšie ako jeden rok alebo

d)

ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

(3)

Sudcovi ústavného súdu zaniká funkcia posledný deň mesiaca, v ktorom sudca ústavného súdu dosiahol vek 72 rokov.

§ 139 – Vymenovanie sudcu ústavného súdu

Ak sudca odstúpi, je odvolaný alebo skončí jeho mandát podľa článku 138 ods. 3, prezident vymenuje nového sudcu podľa pravidiel v článku 134 ods. 2.

Ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie sudcu ústavného súdu, ak je odvolaný alebo ak mu zanikla funkcia podľa čl. 138 ods. 3 , prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie podľa čl. 134 ods. 2.

§ 140 – Organizácia ústavného súdu

Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, konaní pred ním, postavení sudcov a ich bezúhonnosti upraví zákon.

Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon.

§ 141 – Nezávislosť súdov

(1)

Súdy na Slovensku sú nezávislé a nestranné.

(2)

Súdnictvo sa vykonáva oddelene od ostatných štátnych orgánov.

(1)

V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

(2)

Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

§ 141a – Súdna rada Slovenskej republiky

(1)

Súdna rada je ústavný orgán, ktorý zastupuje sudcov.

(2)

Predsedu a podpredsedu volí a odvoláva rada zo svojich členov. Členmi sú:

a)

jeden sudca volený sudcami Najvyššieho a Najvyššieho správneho súdu,

b)

ôsmi sudcovia volení ostatnými sudcami vo volebných obvodoch,

c)

traja členovia volení parlamentom,

d)

traja členovia vymenovaní prezidentom,

e)

traja členovia vymenovaní vládou.

(3)

Za predsedu, podpredsedu a členov podľa bodov c) až e) možno zvoliť bezúhonnú osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním a 15 rokmi praxe. Členmi podľa bodov c) až e) môžu byť len ľudia, ktorí nie sú sudcami.

(4)

Predseda a podpredseda nesmú pracovať v inom štátnom orgáne, byť štátnymi zamestnancami, mať inú prácu, podnikať, ani riadiť firmu. Nesmú mať iný zárobok okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.

(5)

Mandát trvá päť rokov. Tú istú osobu možno zvoliť najviac dvakrát po sebe. Môžu byť odvolaní aj skôr.

(6)

Súdna rada:

a)

dozerá na súdnictvo,

b)

posudzuje, či kandidát na sudcu má predpoklady na výkon funkcie,

c)

navrhuje prezidentovi kandidátov na sudcov a návrhy na ich odvolanie,

d)

rozhoduje o pridelení a preložení sudcov,

e)

navrhuje prezidentovi kandidátov na predsedu a podpredsedu Najvyššieho a Najvyššieho správneho súdu,

f)

navrhuje vláde kandidátov na sudcov pre medzinárodné súdy,

g)

vyjadruje sa k rozpočtu súdov,

h)

dozerá, či sudca má stále predpoklady na funkciu,

i)

dozerá na majetkové pomery sudcov,

j)

vydáva pravidlá pre sudcovskú etiku,

k)

a ďalšie veci podľa zákona.

(7)

Na rozhodnutie treba súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov.

(8)

Činnosť riadi a organizuje predseda.

(9)

Predseda môže navrhnúť ústavnému súdu, aby preskúmal súlad právnych predpisov týkajúcich sa súdnictva.

(10)

Podrobnosti upraví zákon.

(1)

Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným orgánom sudcovskej legitimity.

(2)

Predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej republiky zo svojich členov. Členmi Súdnej rady Slovenskej republiky sú

a)

jeden sudca volený a odvolávaný sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcami Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo sudcov týchto súdov,

b)

ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia ostatných súdov vo viacerých volebných obvodoch, ktoré sa vytvárajú tak, aby na zvolenie alebo odvolanie bol potrebný porovnateľný počet hlasov sudcov,

c)

traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,

d)

traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,

e)

traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.

(3)

Za predsedu, podpredsedu a za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. c) až e) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe; za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom.

(4)

Výkon funkcie predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.

(5)

Funkčné obdobie členov Súdnej rady Slovenskej republiky je päť rokov. Tú istú osobu možno zvoliť za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, zvoliť alebo vymenovať za člena Súdnej rady Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať.

(6)

Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí

a)

zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva,

b)

prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,

c)

predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,

d)

rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,

e)

predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie,

f)

predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,

g)

vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu a predkladať Národnej rade Slovenskej republiky stanovisko k návrhu rozpočtu súdov,

h)

dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu,

i)

vykonávať dohľad a konať vo veciach majetkových pomerov sudcu,

j)

vydávať zásady sudcovskej etiky v spolupráci s orgánmi sudcovskej samosprávy,

k)

ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.

(7)

Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.

(8)

Činnosť Súdnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje jej predseda.

(9)

Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky môže predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva.

(10)

Podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o spôsobe ustanovenia a odvolania členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej pôsobnosti, o zastupovaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy, ako aj o výkone pôsobnosti podľa čl. 141b , ustanoví zákon. Zákon tiež ustanoví volebné obvody pre voľbu a odvolávanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. b).

§ 141b – Rozhodovanie Súdnej rady o sudcoch

(1)

Súdna rada rozhoduje na základe vlastného preverovania, podkladov od štátnych orgánov a vyjadrenia dotknutej osoby.

(2)

O tom, či sudca stratil predpoklady na výkon funkcie, rozhoduje disciplinárne konanie.

(1)

Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanoviská podľa čl. 141a ods. 6 písm. b) , h) a i) na základe vlastného preverovania, ňou zaobstaraných alebo od štátnych orgánov získaných podkladov a vyjadrenia dotknutej osoby.

(2)

O strate predpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne počas trvania výkonu funkcie sudcu, sa rozhoduje v disciplinárnom konaní.

§ 142 – Pôsobnosť súdov

(1)

Súdy rozhodujú v občianskych a trestných veciach. Kontrolujú aj zákonnosť rozhodnutí štátnej správy a orgánov verejnej moci, ak to umožňuje zákon.

(2)

Najvyšší správny súd rozhoduje aj o:

a)

voľbách do orgánov samosprávy,

b)

rozpustení politickej strany,

c)

disciplinárnej zodpovednosti sudcov a prokurátorov.

(3)

Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neurčí inak. Zákon určí, kedy pomáhajú laici a kedy môže rozhodnúť zamestnanec súdu. Proti rozhodnutiu zamestnanca sa možno odvolať a rozhoduje sudca.

(4)

Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky vždy verejne.

(1)

Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

(2)

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhoduje aj

a)

o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy,

b)

o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia,

c)

o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov a ak tak ustanoví zákon, aj iných osôb.

(3)

Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

(4)

Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

§ 143 – Sústava súdov Slovenskej republiky

(1)

Súdy tvoria Najvyšší súd, Najvyšší správny súd a ostatné súdy.

(2)

Podrobnosti o sústave súdov, ich právomociach, organizácii a konaní pred nimi upraví zákon.

(3)

Orgány sudcovskej samosprávy sa podľa zákona podieľajú na riadení a správe súdov.

(1)

Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a ostatné súdy.

(2)

Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

(3)

V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.

§ 144 – Nezávislosť sudcov a viazanosť právom

(1)

Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí. Riadia sa ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi.

(2)

Ak súd zistí, že iný zákon odporuje ústave, medzinárodnej zmluve alebo zákonu, preruší konanie a požiada ústavný súd, aby to preskúmal. Rozhodnutie ústavného súdu je pre súd záväzné.

(1)

Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

(2)

Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 . Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

§ 145 – Vymenovanie sudcov prezidentom

(1)

Sudcov vymenúva a odvoláva prezident na návrh Súdnej rady. Vymenúva ich na neurčitý čas.

(2)

Sudcom môže byť občan, ktorý môže byť zvolený do parlamentu, má 30 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a spĺňa podmienky sudcovskej spôsobilosti. Podrobnosti upraví zákon.

(3)

Predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu vymenúva prezident na návrh Súdnej rady na päť rokov z radov sudcov. Tá istá osoba môže byť zvolená najviac dvakrát po sebe. Prezident ich môže odvolať skôr z dôvodov uvedených v článku 147.

(4)

Sudca skladá prezidentovi tento sľub: "Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi. Budem rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne."

(5)

Sudca nastúpi do funkcie zložením sľubu.

(1)

Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia.

(2)

Za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

(3)

Predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vymenúva na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky zo sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky na päť rokov. Predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vymenúva na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky zo sudcov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky na päť rokov. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo za predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Pred uplynutím funkčného obdobia môže prezident Slovenskej republiky odvolať predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z dôvodov ustanovených v čl. 147 .

(4)

Sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: »Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.«.

(5)

Zložením sľubu sa sudca ujíma svojej funkcie.

§ 145a – Nezlučiteľnosť funkcie sudcu

(1)

Ak je sudca členom politickej strany, musí z nej vystúpiť pred zložením sľubu.

(2)

Sudca vykonáva funkciu ako povolanie. Nesmie súčasne pracovať v inom orgáne verejnej moci, byť štátnym zamestnancom, podnikať, ani robiť inú zárobkovú činnosť. Môže spravovať svoj majetok, venovať sa vede, školstvu, literatúre alebo umeniu.

(1)

Ak je vymenovaný sudca členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva v nich ešte pred zložením sľubu.

(2)

Sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, vrátane funkcie predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade Slovenskej republiky.

§ 146 – Vzdanie sa funkcie sudcu

(1)

Sudca môže skončiť vo funkcii, ak prezidentovi písomne oznámi, že sa vzdáva funkcie. Skončí to posledný deň mesiaca, keď doručil oznámenie.

(2)

Sudcovi funkcia zanikne posledný deň mesiaca, keď dovŕši 67 rokov.

(1)

Sudca sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením prezidentovi Slovenskej republiky. Jeho funkcia v takom prípade zaniká uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.

(2)

Sudcovi zaniká funkcia posledný deň mesiaca, v ktorom sudca dosiahol vek 67 rokov.

§ 147 – Odvolanie sudcu prezidentom

(1)

Prezident okamžite odvolá sudcu, ak:

a)

ho právoplatne odsúdili za úmyselný trestný čin,

b)

ho odsúdili za trestný čin a nedostal podmienečný odklad trestu,

c)

dostal disciplinárny trest za čin nezlučiteľný s funkciou,

d)

rozhodol o tom súd podľa článku 141b ods. 2, alebo

e)

stratil právo byť zvolený do parlamentu.

(2)

Prezident môže sudcu odvolať aj vtedy, ak mu zdravie dlhšie ako rok nedovoľuje riadne pracovať.

(1)

Prezident Slovenskej republiky sudcu bezodkladne odvolá

a)

na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,

b)

ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,

c)

na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,

d)

na základe rozhodnutia podľa čl. 141b ods. 2 , alebo

e)

ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

(2)

Prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky môže sudcu odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti.

§ 148 – Postavenie sudcov

(1)

Sudcu možno preložiť na iný súd len ak s tým súhlasí, alebo na základe disciplinárneho rozhodnutia. Súhlas nepotrebuje, ak sa mení sústava súdov a je to nutné pre chod súdnictva.

(2)

Dočasné pozastavenie funkcie nesmie ohroziť nezávislosť súdu. Dôvody a podmienky pozastavenia upraví zákon.

(3)

Zákon upraví aj menovanie prísediacich.

(4)

Sudcu alebo prísediacich nemožno stíhať za právny názor v rozhodnutí, ani keď už nepracujú, okrem prípadu trestného činu. Disciplinárna zodpovednosť zostáva.

(5)

Proti rozhodnutiu o začatí trestného stíhania sudca môže podať sťažnosť generálnemu prokurátorovi.

(1)

Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe disciplinárneho rozhodnutia. Súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy súdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví zákon.

(2)

Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu nesmie zasahovať do nezávislého výkonu súdnictva. Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie, podmienky na dočasné pridelenie sudcu a ďalšie podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu ustanoví zákon.

(3)

Spôsob ustanovenia prísediacich sudcov ustanoví zákon.

(4)

Za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá.

(5)

Proti rozhodnutiu o začatí trestného stíhania sudcu môže dotknutý sudca podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor.

§ 149 – Ochrana práv prokuratúrou

Prokuratúra chráni práva a záujmy ľudí, firiem a štátu, ktoré chráni zákon.

Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

§ 150 – Vymenovanie generálneho prokurátora

Prokuratúru vedie generálny prokurátor. Vymenúva ho a odvoláva prezident na návrh parlamentu.

Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.

§ 151 – Právomoci prokurátorov a organizácia prokuratúry

Zákon upraví podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní prokurátorov, ich právach a povinnostiach a organizáciu prokuratúry.

Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

§ 151a – Verejný ochranca práv

(1)

Verejný ochranca práv je nezávislý úrad, ktorý chráni základné práva ľudí a firiem pred úradmi štátu a verejnej správy. Pomáha aj pri uplatňovaní zodpovednosti úradníkov, ktorí porušili práva. Všetky úrady mu musia pomáhať.

(2)

Môže navrhnúť ústavnému súdu preskúmať zákon, ak porušuje základné práva.

(3)

Volí ho parlament na päť rokov. Kandidáta navrhne najmenej 15 poslancov. Musí mať 35 rokov a nesmie byť v politickej strane. Ostáva vo funkcii, kým nezloží sľub nový ochranca.

(4)

Funkcia mu zanikne, ak ho odsúdia za úmyselný trestný čin alebo ak príde o právo byť zvolený do parlamentu.

(5)

Parlament ho môže odvolať, ak mu zdravie dlhšie ako tri mesiace nedovoľuje pracovať.

(6)

Podrobnosti o voľbe, odvolaní, právomociach a práci ochrancu upraví zákon.

(1)

Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

(2)

Verejný ochranca práv môže predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.

(3)

Verejného ochrancu práv volí Národná rada Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov z kandidátov, ktorých jej navrhne najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Za verejného ochrancu práv možno zvoliť občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 35 rokov. Verejný ochranca práv nemôže byť členom politickej strany ani politického hnutia. Verejný ochranca práv ostáva vo funkcii aj po uplynutí funkčného obdobia do zloženia sľubu novým verejným ochrancom práv.

(4)

Funkcia verejného ochrancu práv zaniká dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol verejný ochranca práv odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, alebo stratou voliteľnosti.

(5)

Národná rada Slovenskej republiky môže verejného ochrancu práv odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo, najmenej však počas troch mesiacov, nedovoľuje riadne vykonávať povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie.

(6)

Podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany, o predkladaní návrhov na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 1 písm. h) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb ustanoví zákon.

§ 152 – Platnosť starých zákonov a ich zrušenie

(1)

Staré ústavné zákony, zákony a predpisy zostávajú platné, ak neodporujú tejto ústave. Príslušné orgány ich môžu meniť alebo rušiť.

(2)

Zákony a predpisy vydané v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike zaniknú 90 dní po zverejnení rozhodnutia ústavného súdu o ich neplatnosti.

(3)

O neplatnosti rozhoduje ústavný súd na návrh osôb uvedených v článku 130.

(4)

Výklad a používanie zákonov musí byť v súlade s touto ústavou.

(1)

Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.

(2)

Neplatnosť zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike vzniká deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich neplatnosti spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

(3)

O neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky podľa návrhu osôb uvedených v čl. 130 .

(4)

Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

§ 153 – Prevod práv a povinností z medzinárodných zmlúv

Na Slovensko prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými bola viazaná Česká a Slovenská Federatívna Republika. Platí to v rozsahu, ktorý určil ústavný zákon alebo dohodli Slovensko a Česká republika.

Na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.

§ 154 – Prechodné ustanovenia ústavy

(1)

Slovenská národná rada zvolená podľa starých pravidiel pracuje ako Národná rada Slovenskej republiky podľa tejto ústavy. Volebné obdobie sa počíta od dňa volieb.

(2)

Vláda vymenovaná podľa starých pravidiel sa považuje za vládu vymenovanú podľa tejto ústavy.

(3)

Predseda Najvyššieho súdu a generálny prokurátor zvolení podľa starých predpisov zostávajú vo funkcii, kým nebudú zvolení noví podľa tejto ústavy.

(4)

Sudcovia zvolení podľa starých predpisov sa považujú za zvolených na neurčito podľa tejto ústavy.

(1)

Slovenská národná rada zvolená podľa čl. 103 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení neskorších predpisov vykonáva svoju pôsobnosť ako Národná rada Slovenskej republiky podľa tejto ústavy. Volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky sa počíta odo dňa volieb do Slovenskej národnej rady.

(2)

Vláda Slovenskej republiky vymenovaná podľa čl. 122 ods. 1 písm. a) ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení neskorších predpisov sa považuje za vládu vymenovanú podľa tejto ústavy.

(3)

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálny prokurátor Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov zostávajú vo funkciách až do ustanovenia do funkcií podľa tejto ústavy.

(4)

Sudcovia súdov Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie bez časového obmedzenia podľa tejto ústavy.

§ 154a – Voľba prezidenta Slovenskej republiky

Predseda parlamentu vyhlási voľbu prezidenta do 30 dní od začiatku platnosti príslušného zákona.

Voľbu prezidenta Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona vyhlási predseda Národnej rady Slovenskej republiky do 30 dní od nadobudnutia účinnosti zákona vydaného podľa čl. 101 ods. 10 .

§ 154b – Prechodné ustanovenia o sudcoch

(1)

Sudcu zvoleného na štyri roky pred začiatkom platnosti tohto zákona vymenuje prezident po skončení jeho obdobia na neurčito, aj keď nemá 30 rokov.

(2)

Sudcovia zvolení podľa starých predpisov na neurčito sa považujú za vymenovaných podľa tohto zákona.

(3)

Na sudcov ústavného súdu vymenovaných pred začiatkom platnosti tohto zákona sa nevzťahujú niektoré pravidlá z článku 134.

(1)

Sudcu zvoleného na štyri roky pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona vymenuje po uplynutí jeho volebného obdobia prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky za sudcu bez časového obmedzenia aj vtedy, ak v deň vymenovania nedosiahol vek 30 rokov.

(2)

Sudcovia zvolení podľa doterajších predpisov bez časového obmedzenia sa pokladajú za sudcov vymenovaných podľa tohto ústavného zákona.

(3)

Na sudcov ústavného súdu vymenovaných pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona sa ustanovenie čl. 134 ods. 2 prvej vety a ods. 3 druhej vety nevzťahuje.

§ 154c – Medzinárodné zmluvy o ľudských právach

(1)

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré Slovensko ratifikovalo pred začiatkom platnosti tejto ústavy, sú súčasťou právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zaručujú viac práv a slobôd.

(2)

Iné medzinárodné zmluvy ratifikované pred začiatkom platnosti tejto ústavy sú súčasťou právneho poriadku, ak to ustanoví zákon.

(1)

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

(2)

Iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon.

§ 154d – Prechodné ustanovenia o Súdnej rade

(4)

Funkcia predsedu Súdnej rady zvoleného podľa starých predpisov zanikne dňom začiatku platnosti tohto zákona. Predseda Najvyššieho súdu je členom Súdnej rady do skončenia funkčného obdobia členov zvolených podľa starých predpisov.

(5)

Členovia Súdnej rady zvolení podľa starých predpisov sa považujú za členov podľa tohto zákona. Na ich členstvo sa vzťahujú staré predpisy.

(4)

Funkcia predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky ustanoveného podľa doterajších predpisov zaniká dňom nadobudnutia účinnosti tohto ústavného zákona. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je členom Súdnej rady Slovenskej republiky do skončenia funkčného obdobia tých členov Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorí boli zvolení sudcami Slovenskej republiky podľa doterajších predpisov.

(5)

Členovia Súdnej rady Slovenskej republiky zvolení sudcami Slovenskej republiky, zvolení Národnou radou Slovenskej republiky, vymenovaní prezidentom Slovenskej republiky a vymenovaní vládou Slovenskej republiky podľa doterajších predpisov sa považujú za členov Súdnej rady Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona; na ich členstvo sa vzťahujú doterajšie predpisy.

§ 154e – Voľby do vyšších územných celkov

(1)

Poslancov zastupiteľstiev krajov a predsedov krajov volia v roku 2017 obyvatelia s trvalým pobytom v kraji. Volia sa všeobecne, rovnoprávne, priamo a tajne na päť rokov.

(2)

Pre tieto voľby sa nepoužijú niektoré pravidlá z článku 69 ods. 5 a 6.

(1)

Poslancov zastupiteľstiev vyšších územných celkov a predsedov vyšších územných celkov volia vo voľbách v roku 2017 obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v územnom obvode vyššieho územného celku, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním na päťročné obdobie.

(2)

Ustanovenia čl. 69 ods. 5 druhej vety a ods. 6 prvej vety sa pre volebné obdobie poslancov zastupiteľstiev vyšších územných celkov a predsedov vyšších územných celkov pre volebné obdobie začínajúce v roku 2017 nepoužijú.

§ 154f – Zrušenie amnestií a milostí z roku 1998

(1)

Pravidlá z článkov 86 písm. i), 88a a 129a platia aj pre amnestie predsedu vlády z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a pre milosť prezidenta z 12. decembra 1997.

(2)

Ak sa tieto amnestie a milosť zrušia:

a)

zrušia sa aj rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré na nich boli založené,

b)

zaniknú právne prekážky trestného stíhania, ktoré z nich vyplývali; čas, keď tieto prekážky trvali, sa nepočíta do premlčacej doby.

(1)

Ustanovenia čl. 86 písm. i) , čl. 88a a čl. 129a sa vzťahujú aj na článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. , rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.

(2)

Zrušením amnestií a milostí podľa odseku 1

a)

sa zrušujú rozhodnutia štátnych orgánov v rozsahu, v ktorom boli vydané a odôvodnené na základe amnestií a milostí uvedených v odseku 1 a

b)

zanikajú zákonné prekážky trestných stíhaní, ktoré mali základ v amnestiách a milostiach uvedených v odseku 1; doba trvania týchto zákonných prekážok sa nezapočítava do premlčacích dôb vzťahujúcich sa na skutky, ktorých sa amnestie a milosti uvedené v odseku 1 týkajú.

§ 154g – Prechodné ustanovenia ústavy

(1)

Členovia Súdnej rady vybraní podľa starých pravidiel zostávajú členmi aj podľa tohto zákona.

(2)

Pravidlo z článku 138 ods. 3 sa nevzťahuje na sudcu ústavného súdu, ktorého vymenovali do konca roka 2020.

(3)

Sudcovi, čo mal k 1. januáru 2021 už 67 rokov a stále súdil, skončí funkcia 31. januára 2021.

(4)

Najvyšší správny súd začne fungovať v deň, ktorý určí zákon.

(5)

Kým nezačne fungovať Najvyšší správny súd, jeho práce budú robiť tie úrady, čo ich robili doteraz.

(6)

Súdne konania začaté predtým dokončia staré úrady, ak zákon nepovie, že ich dokončí nový súd.

(7)

Prvého predsedu Najvyššieho správneho súdu navrhne Súdna rada prezidentovi. Môže to byť súčasný sudca alebo iná osoba, čo spĺňa podmienky. Ak to nie je sudca tohto súdu, stáva sa ním automaticky v deň vymenovania.

(8)

Súdna rada robí úlohy disciplinárneho senátu do začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu. Funkcia predsedu a člena tohto senátu zanikne, keď nový súd začne fungovať.

(9)

Prví štyria sudcovia ústavného súdu vymenovaní po roku 2020 budú vo funkcii do 30. októbra 2037. Ďalší štyria do 30. októbra 2041. Ďalší piati do 30. októbra 2045.

(10)

Ak by mal sudca slúžiť dlhšie ako 15 rokov, skončí po 12 rokoch. Na zvyšok času sa vyberie nový sudca, najmenej na šesť rokov.

(11)

Ak sa vyberie viac sudcov naraz, poradie určí počet hlasov v parlamente. Pri rovnosti rozhodne žreb.

(1)

Členovia Súdnej rady Slovenskej republiky zvolení sudcami, zvolení Národnou radou Slovenskej republiky, vymenovaní prezidentom Slovenskej republiky a vymenovaní vládou Slovenskej republiky podľa doterajších predpisov sa považujú za členov Súdnej rady Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona.

(2)

Ustanovenie čl. 138 ods. 3 sa nevzťahuje na sudcu ústavného súdu vymenovaného do funkcie do 31. decembra 2020.

(3)

Sudcovi, ktorý k 1. januáru 2021 vykonáva funkciu a ktorý dosiahol vek 67 rokov pred 1. januárom 2021, zanikne funkcia sudcu uplynutím 31. januára 2021.

(4)

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začne svoju činnosť dňom, ktorý ustanoví zákon.

(5)

Až do začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vykonávajú jeho pôsobnosť tie orgány, ktoré ju vykonávali podľa predpisov účinných pred začatím činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

(6)

Konania začaté pred príslušnými orgánmi podľa odseku 5 predo dňom začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu dokončia tieto orgány, ak zákon neustanoví, že ich dokončí Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

(7)

Prvého predsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky navrhne Súdna rada Slovenskej republiky zo sudcov súdov podľa čl. 143 ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2020 alebo osôb, ktoré nie sú sudcami a ktoré spĺňajú podmienky podľa čl. 134 ods. 4 v znení účinnom od 1. januára 2021. Ak je do funkcie prvého predsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vymenovaný sudca, ktorý nie je sudcom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, alebo osoba, ktorá nie je sudcom, dňom vymenovania do funkcie predsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa stáva sudcom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

(8)

Súdna rada Slovenskej republiky vykonáva pôsobnosť podľa čl. 141a ods. 5 písm. g) v znení účinnom do 31. decembra 2020 do začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Funkcia predsedu disciplinárneho senátu a člena disciplinárneho senátu zvoleného podľa čl. 141a ods. 5 písm. g) v znení účinnom do 31. decembra 2020 alebo podľa prvej vety zanikne dňom, keď začne vykonávať svoju činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

(9)

Funkčné obdobie v poradí

a)

prvých štyroch sudcov ústavného súdu vymenovaných po 1. januári 2021 uplynie 30. októbra 2037,

b)

ďalších štyroch sudcov ústavného súdu vymenovaných po 1. januári 2021 po sudcoch ústavného súdu podľa písmena a) uplynie 30. októbra 2041,

c)

ďalších piatich sudcov ústavného súdu vymenovaných po 1. januári 2021 po sudcoch ústavného súdu podľa písmena b) uplynie 30. októbra 2045.

(10)

Ak má funkčné obdobie sudcu ústavného súdu podľa odseku 9 presiahnuť 15 rokov, funkcia sudcu ústavného súdu zanikne uplynutím 12 rokov; na zvyšok funkčného obdobia podľa odseku 9, najmenej však na šesť rokov, sa vymenuje nový sudca ústavného súdu.

(11)

Pri súčasnom vymenovaní viacerých sudcov ústavného súdu na rôzne funkčné obdobia podľa odseku 9 poradie vymenovaných sudcov ústavného súdu sa určí podľa počtu hlasov získaných vo voľbe v Národnej rade Slovenskej republiky; v prípade rovnosti hlasov sa rozhodne žrebom.

§ 154h – Prechodné ustanovenia o voľbách 2020

Pravidlá z článkov 73 ods. 3, 84 ods. 4 a 86 písm. n) platia od vyhlásenia tohto zákona aj pre volebné obdobie parlamentu, ktoré začalo v roku 2020.

Ustanovenia čl. 73 ods. 3 , čl. 84 ods. 4 a čl. 86 písm. n) v znení účinnom odo dňa vyhlásenia tohto ústavného zákona sa vzťahujú aj na volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky začaté v roku 2020.

§ 155 – Zrušujú sa

Rušia sa

Zrušujú sa

§ 156 – Účinnosť ústavy a jej výnimky

Táto ústava platí od vyhlásenia. Nie však tieto články: 3 ods. 2, 23 ods. 4 (o vyhostení občana), 53, 84 ods. 3 (o vyhlásení vojny), 86 písm. k) a l), 102 písm. g), j) a k) (o vymenúvaní profesorov, rektorov a generálov), a 152 ods. 1 druhá veta (o zákonoch z čias Česko-Slovenska). Tieto začnú platiť až so zmenami ústavných pomerov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Táto Ústava Slovenskej republiky nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, okrem čl. 3 ods. 2 , čl. 23 ods. 4 , ak ide o vyhostenie alebo vydanie občana inému štátu, čl. 53 , 84 ods. 3 , ak ide o vypovedanie vojny inému štátu, čl. 86 písm. k) a l) , čl. 102 písm. g) , ak ide o vymenúvanie profesorov vysokých škôl a rektorov a o vymenúvanie a povyšovanie generálov, písmená j) a k) , čl. 152 ods. 1 druhá veta, ak sa týka ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré nadobudnú účinnosť súčasne s príslušnými zmenami ústavných pomerov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v súlade s touto ústavou.